The Last Love

8.časť

Zazvonil mi mobil. Chcela som ho hodiť čo najďalej no nemohla. Prerušil to krásne čo sa dialo medzi mnou a Alexom.

„Prosím?!"       

„ Emily?! Tu je otec. Je pol 12 večer! Chcem aby si za 10 minút bola doma!"

„ Už idem"

To už je toľko? Niečo také krásne trvalo tak krátko?! Ten čas pri niečom neodolateľnom ubehne veľmi rýchlo a najradšej by som to zastavila a zostala v tomto momente navždy. Zavrieť čas do krabičky a už nikdy neotvoriť. Byť stále usmiata , šťastná a možno aj zamilovaná. Prečo možno? Nechcem sa zamilovať , nechcem mať znova zlomené srdce a byť ničená nielen zvonka ale aj zvnútra. No pri Alexovi sa to nedá. On je niečo čo neviem opísať.  Pri ňom sa vo mne robí  niečo čo neviem opísať čo somnou robí niečo dokonalé. Moje oči sú ako iskričky ked ho uvidím a jeho dych na mojom tele sa hrá ako vánok s listami stromov. Mám takú chuť sa mu odolať a odovzdať celá. No nemôžem moje srdce a rozum mi to zakazuje.

„Už musím ísť. Je moc neskoro a môj otec je už dosť nahnevaný a asi budem mať aj problémy ak neprídem."

„Dobre. Nič sa nedeje chápem to. Choď do auta ja to zbalím a za sekundu som tam."

Postavila som sa, zobrala si svetrík a utekala do auta. Bolo už dosť chladno a ja som sa začala báť prísť domov. Vedela som čo ma čaká a že už asi nikdy neuvidím Alexa. No za toto mi to stálo.

O chvíľku sme už boli na ceste k môjmu domu. V aute bolo ticho ako v hrobe a jedine čo bolo počuť naše dychy a ja som počula môj tlkot srdca. Tĺklo tak silno, že som sa bála, že to počuje aj Alex. Snažila som sa ukľudniť a dýchať zhlboka no nemohla som.

„ Deje sa niečo? Si v poriadku?"

„ áno som. Všetko je v pohode."

„ Tak a sme tu. Ďakujem ti za krásny večer prežitý s tebou bol úžasný."

„Aj ja Ďakujem. No už musím ísť. Ahoj"

„No..Ja..no dobre ahoj."

Chcel niečo povedať no ja som to nedovolila. Bála som sa toho čo mi povie. Chcel mi možno povedať , že ma miluje alebo že sa chce znova stretnúť. A ja by som nedokázala mu povedať , že už ho nikdy neuvidím. Nechcela som ho raniť, tak som radšej rýchlo odišla. Na mojom chrbte som cítila ešte stále jeho oči ako sa na mňa pozerajú. Stále čakal kedy sa otočím no ja som nemohla. Nemohla som zniesť ten pohľad na mňa. Tie jeho oči ach! Neviem im odolať. Som akoby začarovaná a on ma má omotanú okolo palca a ja som na ňom závislá ako na droge! Za jeden večer! Ako sa to mohlo stať!!!

„ Kde si bola?!"

„Ahoj oci. No ja som stratila pojem o čase naozaj ma to mrzí."

„ Tak teba to len bude mrzieť moja milá."

„ Počkaj ako to myslíš? Kde je mama? Ty si znova pil?!"

„ čo sa staráš! Mama odišla ku krsnej mame aj z tvojou sestrou."

„ Nechaj ma na pokoji nechytaj ma!!!"

„ Veď ty sa naučíš chodiť na čas! Ty malá hnusná štetka!!!"

Moje oči zaplnili slzy a v celom dome bolo počuť môj hlasný plač ktoré boli od bolesti. Môj otec nemal ani kúska strpenia. Mlátil ma a kopal akoby som bola len hračka. Nezastavil sa, bol ako netvor vypustený z klietky. Bol nezastaviteľný a na mojom tele sa tvorili čo raz viac a viac rán a čo raz viac krvi bolo na podlahe. Z posledných síl som sa postavila a začala utekať hore schodmi do mojej izby. Zamkla som sa a počula som iba búchanie na dvere a nadávanie. Nevládala som robiť ďalšie a ďalšie pohyby a kroky. Moje oblečenie bolo roztrhané a telo malo toľko rán, žeby som to ani nespočítala. Nevedela som čo mám robiť! Prečo práve sa takto zachoval môj vlastný otec! Nikdy sa takto nechoval. Vždy som bola preňho princezná. Vlasy som si zaviazala do gumičky a z bolesťou som si všetko oblečenie dala dole. Napustila som si vaňu. Chcela som na toto všetko zlé zabudnúť. Celé telo som mala v jednom ohni. Voda sa miešala z mojou vlastnou krvou. A moje vzlyky a plač nezastavilo už nič a nikto. O pár minút mi zvonil mobil. Volal mi Alex.

„Ahoj Emily. Hrozne moc mi chýbaš a chcem sa s tebou znova stretnúť. Ja viem moc rýchlo rozprávam ale som šťastný."

„ Och Alex! Prepáč! No ja sa už nemôžem s tebou stretnúť. Nekontaktuj ma a ani nechoď za mnou. Prosím!"

„ Prečo plačeš?! Emily?! Čo sa stalo?! Hovor!"

„ Prepáč nemôžem to povedať naozaj prepáč. Zbohom!"

„ Emily! ..nie počk..."

Zložila som mu. Nemala som silu mu povedať čo sa stalo. Nechcela som aby sa trápil. Toto bola moja bolesť ktorú som musela zvládnuť a pretrpieť. Bol to môj boj so životom...