The Last Love

4.časť

Zobudila som sa na druhý deň. Videla som, ako sa môj oco rozprával s primárom. Vyzeral dosť nahnevane , pretože jeho tvár bola napätá a zreničky mal pomaly také malé, že ich skoro nebolo vidno. Myslela som si že vybuchne.

„ Oci? Prosím ťa môžeš ísť kumne?“

„Oh zlato dobré ráno. No ako sa máš?“

„Už je to lepšie prečo som zase odpadla?“

„Kvôli liekom čo ti dávali do tela. Doktori sa nepozreli do tvojich záznamov a nevedeli o tom že si alergická na zinnat. Ale neboj sa už ťa beriem domov na domáce liečenie. Už tu nebudeš zlato v tomto pekle.“

Po dlhom čase som mala pocit že som šťastná. Do tela sa mi nahrnula sila a energia. Chcela som sa hneď pobaliť a nastúpiť do auta. Ach sladký domov! Ešte nikdy som  sa tak netešila domov ako teraz. Oco išiel zatiaľ vybaviť prepúšťacie papiere a ja som poprosila sestričky či by mi nepomohli z balením. Veď predsa zo sadrou na ruke a obviazanou nohou nie je moc ľahké sa pobaliť. Po skoro hodine som už bola pobalená a ocino mi zatiaľ bral kufor kým som sa ja vytrepala z izby. Keď som chcela zatvoriť dvere , zrazu som videla tie darčeky od Alexa. Môj rozum mi vravel že sestričky sa určite potešia z tých darčekov .No srdce? To vravelo pravý opak. Nakoniec som sa rozhodla že si aspoň zoberiem tú kyticu.

„ Už sa tešíš domov zlatko?“

„Och oci  nevieš si ani predstaviť ako. Aj keď ma bolí ešte celé telo , no predsa sa mi lepšie bude liečiť doma v mojej sladkej izbičke.“

„ To máš pravdu. Inak mama robí tvoje obľúbené jedlo.“

„ Naozaj? Tak to sa domov ešte viac  teším.“

Pri pohľade na kyticu som zazrela niečo biele. Bola to obálka a v nej list. Snažil byť romantický? To mu dajako nevyšlo. Ocino pozrel raz na mňa a raz a obálku.

„No tak? Otvor to! Chcem vedieť čo tam je.“

„ Hm čo asi môže byť v obálke? Žeby list?“

„Vôbec necítim tú iróniu v tvojom hlase Emily. Prečítaj si ho!“

„Už , už. Och viacej stresuješ ako ja.“

Ruky sa mi triasli a telo mi začalo oblievať studený pot. Nechcela som ho otvoriť. Moc ma nezaujímal. Alebo? Možno som sa ho bála otvoriť , pretože som nevedela čom tam píše. Bála som sa toho výsledku. No nakoniec som sa odhodlala. Písmo bolo úhľadné. Nato že je chalan vie celkom pekne písať. List bol dlhý , čiže tam určite vysvetľuje to, čo mi chcel povedať v nemocnici.

„Ahoj, Emily!

Ak si teraz čítaš tento list , tak viem že si ma vyhodila z izby a nechcela si ma ani vidieť nieto počuť. Určite sa čuduješ ako viem tvoje meno. Neboj sa neprenasledoval som ťa. Len som to potreboval vedieť , pretože som ti spôsobil strašnú vec. A chcem sa ti zato ospravedlniť. Nie som typ človeka ktorý robí to, čo sa stalo. A chcel by som ti vysvetliť ako to naozaj bolo. Viem , že som mal hudbu pustenú dosť hlasno a žeby som nepočul ani samého seba. No ale predsa kto nemá rád hudbu? Ja ju milujem. Je pre mňa ako môj život.  Ale to by nebol problém. Pýtaš sa prečo som ťa zrazil. Pravdu? Neurobil som to naschvál o to sa neboj. Nevidel som ťa , pretože mi začal zvoniť môj mobil a snažil som sa ho vybrať z vrecka,  ale omylom mi spadol na zem. Viem že si hovoríš , že som ho mohol zdvihnúť aj neskôr. No nemohol. Volal mi môj mladší brat , pretože je veľmi chorý a ja som mu práve šiel po lieky. Povedal som mu že ak niečo bude potrebovať nech mi hneď volá. Bál som sa oňho , veď je to môj bráško. Tak, a tu máš moje vysvetlenie. Chcel som ti povedať jedno veľké prepáč. Spôsobil som ti veľa problémov a starostí. Prežila si si toho veľa to ti verím. A chcel som ti navrhnúť , že všetky náklady na liečbu budem platiť ja.  Ak tak sa chceš ozvať tak moje číslo máš na druhej strane a FB tak isto.“

PREBOHA! Čo som to spravila? Odsúdila som niekoho bez toho aby som ho vypočula. Čo som za človeka? Viem že mi spôsobil bolesti , ale nemala som sa tak zachovať. On mi to nechcel spôsobiť. Hneď ako prídem mu musím zavolať a vysvetliť si to sním. Ublížil nielen on mne, ale aj ja jemu. A to, musím napraviť...

Po dlhšom čase tu máte 4. časť. Dúfam že sa bude páčiť. Ak tak okomentujte či chcete pokračovanie. :) Dakujem Vám :)