The Last Love

10.časť

„Tak a môžeme vyraziť. Pripútaj sa aby sa ti ešte v aute niečo nestalo."

„Jasné neboj. Len už prosím poďme. Nechcem už vidieť a ani cítiť tento dom."

Nikdy som si nevedela predstaviť pocit opusteného dieťaťa. Čo povie otec mojej mame? A čo Kimy? Budú mi volať? Nechcem sa týmto všetkým zapodievať no predsa mamku a aj Kimy milujem z celého srdca a bojím sa ich nechať v tom dome stým sviniarom.

„ Rozmýšľaš ešte stále nad tým všetkým?"

„ Nedá sa mi nato zabudnúť. Je to ťažké. Prepáč."

„Mne sa neospravedlňuj nemáš sa ani prečo ospravedlňovať. Ja som rád že som s tebou a že si v mojej blízkosti."

„ To aj ja. Konečne niekto pri kom sa cítim v bezpečí a pri ktorom sa cítim dobre."

„To myslíš naozaj? „

„Ou ja som myslela nahlas že? No..jááá...vieš čo bolí ma hlava."

„ No dobre tak to necháme na neskôr."

Fhu! Ja som sa skoro preriekla. Aspoň že som nehovorila ešte ďalšie hlúposti pretože by to dopadlo asi katastrofálne. Vlastne nemám ani čo prerieknuť. Sama neviem čo k nemu cítim možno je to len pocit eufórie a že mám konečne pri sebe niekoho s kým si rozumiem. Nesmie to byť láska ani nič podobné. Nechcem a ani nemôžem.

„Tak a už sme tu princezná."

„Vau! Ty bývaš v takomto dome?"

„No áno. Je taký skromný."

„No jasné! A ten bazén na záhrade , basketbalové ihrisko , 3 autá v garáži a ešte neviem čo , tak to mi chceš povedať že je to skromné? Pff..."

„No tak fajn. Moji rodičia sú tak trošku viac zazobaný. No ja sa tým moc nechválim. Pretože si chcem nájsť skutočných priateľov a nie takých ktorý by so mnou trávili čas len kvôli prachom."

„Chápem ťa. Ale tak mohli by sme ísť aj do vnútra. Nechcem byť dotieravá alebo tak nejak no tie rany sa len tak nezahoja."

„ Ou no dobre poď."

Myslela som si že som v nebi. Okolo mňa boli vysoké stromy a dlhý chodník ktorý viedol až k domu. V záhrade boli kvety rôzneho druhu a pestrých farieb. Bola to nádhera. Bazén bol obrovský a voda sa v ňom ligotala ako krištáľ. Cítila som sa úžasne a hlavne  v bezpečí.

„Tak! Vitaj v mojom dome. Dúfam že sa tu budeš cítiť ako doma."

„ Pravdaže. Ďakujem za všetko Alex."

„ Nemáš zač. Poď vynesieme ti veci do tvojej novej izby."

„ A tvoji rodičia s bratom sú kde?"

„ Oni? Urobili si taký troška dlhší a väčší výlet. Išli s bratom cestovať okolo sveta. Prídu až o 3 týždne ak nie ešte neskôr. Takže tu môžeš pokojne ostať dokedy chceš."

„ No dobre."

Jeho dom bol obrovský. Samé rodinné obrazy na stenách a v strede haly bol obrovský luster z diamantov. Mala som pocit že ten dom je nekonečný. Všade kde som sa pozrela boli dvere a okna. A schody? O nich ani nehovorím.  Boli dlhé a obrovské a pravdaže zo skla. Videla som všetko čo bolo podobnou. Bolo to tak epické. Ach! Žiť si takýto život to by bolo úžasné. Mať všetko po čom túžim a mať úžasnú rodinku. Úžasný život a žiť si ako v perinke. No dakedy Boh nepraje niekomu. Každý má nejaké povolanie na tomto svete. Niekto má život ako gombičku a niekto zas má život pomaly na roztrhanie. Nevie čo sním a nemá pri sebe ani šťastie ani zdravie a dokonca ani lásku. Možno nie je bezdomovec fyzicky no určite je bezdomovec po psychickej stránke. A s časti som začala byť bezdomovcom aj ja. Nechcela som si to priznať no muselo to prísť.

„ To je tvoja izba. Ja viem že to nevyzerá ako tvoja no predsa je teraz určite lepšia.

„ Ďakujem veľmi pekne. Je krásna a áno máš pravdu."

„Nechám ťa nech si odýchneš a potom príď dolu za mnou a ošetríme tie rany čo máš dobre?"

„Dobre za chvíľu som tam."

Zavreli sa dvere. A ja som ostala sama vo veľkej a cudzej izbe. Nevedela som kde čo mám dať a bála som sa dotknúť hocijakého predmetu pretože by som určite niečo rozbila. Zobrala som si teda tašku s vecami a začala sa vybaľovať. Hľadala som nejaké tepláky a tielko. No Alex asi nepozná moju skriňu. V taške boli samé kraťase a tričká a legíny. Tušila som to , že zoberie niečo čo sa len jemu bude páčiť no nemusel až toľko. Zobrala som si teda legíny a tričko nad pupok. Učesala som si vlasy a dala ich do drdola. Radšej som sa ani nepozerala do zrkadla , lebo som tušila ako vyzerám no nechcela som tomu uveriť. Otvorila som dvere od izby a z dolu som počula hudbu. Čo ten vlastne stvára? Zišla som dole. Myslela som si hocičo o ňom no toto by som si o ňom nikdy nemyslela...