The Last Love

16.časť

Nevedela som spoznať samú seba. Tak veľmi som chcela cítiť jeho telo na mne jeho dotyky na mojom tele a jeho bozky na mojich perách. No nemohla som. Nevedela som sa zmieriť s pocitom , že môj otec chcel robiť niečo podobné. Túžil tak isto po mne ako Alex. Aj ked Alex to myslí v dobrom. Uvedomila som si, že niesom ešte na to pripravená.

„Bojím sa."

„Čoho preboha? Veď ja ti neublížim zlato."

„Prosím ťa Alex netlač na mňa. Pred pár dňami som zažila skoro znásilnenie mojím vlastným otcom. Nechaj mi čas."

„Fajn. Ako chceš."

Videla som toľko pocitov v jeho tvári. Hnev , smútok , sklamanie , strach. Možno som neurobila to najlepšie preňho, no urobila som najlepšie pre mňa. Určite to vyznelo dosť namyslene a pyšne. No keby si predstavili niektoré dievčatá čo práve sedia doma vedľa svojho otca na gauči , že ich otec snimi flirtuje a obchytkáva ich a čaká na moment kedy sa vás chytí , dala by som ruku do ohňa , že by sa odsťahovali a boli by najradšej ďaleko od neho.

Zobrala som z jeho izby špinavé prádlo a niektoré šálky čo boli ešte na stolíku. Pomaly som kráčala po schodoch a zamnou bolo počuť vrzganie schodov. Niektorí by sa báli a snažili by sa prejsť čo najrýchlejšie , no mňa to bavilo. Ten zvuk ma upokojoval. Možno je to divné , no v poslednom čase si myslím , že niekto ma stále sleduje a chce ma zabiť. Ja viem je to paranoja. Ale je to strašidelná paranoja čo ma už dlhší čas prenasleduje deň i noc. Bojím sa ísť v noci spať pretože si myslím , že niekto je pod posteľou alebo na balkone. Správam sa ako dieťa no podľa mňa sa každý bojí niečoho takého len to nechce priznať. Chce sa hráť na frajera čo sa ničoho a nikoho nebojí.

Zazvonil zvonček. Od strachu mi skoro všetky šálky a oblečenie spadlo na zem.Položila som všetko na kuchynskú linku a šla som so srdcom v krku otvoriť dvere.

„Zlato kto zvonil?"

„ Keby si ma ich nechal otvoriť tak to aj zistím."

„ Prepáč. Milujem ťa."

Nechcela som kričať „ Aj ja teba" pretože by si dotyčný za dverami pomyslel, že v tomto dome bývajú hluchý ľudia s menšou retardáciou. A to som nechcela. Pomaly som otvárala dvere s potom na mojom tele ktorý bol od strachu do slova všade a to naozaj do slova.

„ Je doma Alex?!"

„ Ja som vychovaná ako tak , tak ti poviem najskôr ahoj. Ano Alex je doma. Chceš ísť ďalej alebo budeš stáť pred dverami."

Bolo to dievča. Mladé dievča. Vyzerala akoby bola v mojom veku. No vyzerala strašne namysleno. Žuvačku prežúvala zo strany na stranu bez zatvorenia úst a jej artikulácia viet bola „ vynikajúca „ . Nikdy v živote som ju nevidela. Dobre Alexa poznám niekoľko dní to sa musí uznať. No za tých pár dni som už stihla spoznať jeho zo pár kamarátov. Ale túto sliepku som ešte nevidela.

Vošla dnu akoby poznala tento dom naspamäť. Bolo mi to dosť divné a aj nepríjemné. Všimla som si , že sa ani nevyzula a tvárila sa ako keby jej toto všetko patrilo.

„Keď budem chcieť tak si zoberiem nie? Bože zase ďalšie husička."

Čo prosím?! Ona ma práve nazvala , že som HUS?! No dievča moje milé asi by chcela mať zarovnaný plastický ksicht! A to akože čo povedala?! Ona si zobere sama?! Ja ju asi zabijem ak ešte niečo také vysloví.

„ Och prepáč ale nerozumela som ťa. Vieš nerozumiem reči tvojho kmeňa. Vieš kedy by som ti rozumela? Dám ti takú radu. Keby sisi z tvojích plastických pier vybrala tú zafajčenú žuvačku!"

„ Ako vidím ďalšia závisť na moje úžastné telo a tvár. Nechápem Alexa , že si ťa doviedol do jeho domu. No moc sa tu neusaďuj dlho tu nebudeš."

Ja ju nie asi ale určite zabijem. Toto čo stojí predomnou je dievča?! Veď to je sliepka bez mozgu. Chodiacia katastrofa! Chcela som už po nej skočiť a rozflákať jej ksicht no Alex mi chytil ruku.

„Emily! Prestaň prosím ťa. Je to návšteva."

„Vážne a návšteva sa správa takto?!"

„ Chod do izby a počkaj ma tam dobre?"

Po prvý krát som Alexa znenávidela na malý moment. Ako mi toto mohol povedať a poslať ma do riti?! On ma pred ňou surovo odkopol. Cítila som sa ako tá druhá čo sa mi pri ňom ešte nestalo. Ani som mu neodpovedala a šla som rýchlym a nahnevaným krokom do izby. Tak veľmi som chcela vedieť očom sa ON rozpráva s takou babou ako je ona. Myslela som si , že Alex sa nezníži na takú úroveň a nepozve si do svojho domu takú žirafu.

Bola som nervozná. Behala som z miesta na miesto a čakala som , že sa už konečne otvoria dvere od izby. Prešla hodina a on stále nikde. Rozhodla som sa , že ich pôjdem počúvať. Možno to nebolo tak správne no už som to nemohla vydržať. Bála som sa nielen oňho ale aj to čo je medzi mnou a ním. Bála som sa o náš svet čo máme len my dvaja....

ition"-7?