The Last Love

13.časť

Bolo 8:03 keď vedľa môjho ucha začal silno zvoniť mobil. Mala som sto chutí ho hodiť o zem a ďalej spať v objatí osoby ktorú milujem a ktorá miluje mňa. No musela som to zdvihnúť. Nepozerala som sa kto to je pretože ma to dajako nezaujímalo.

„Prosím?"

„Ahoj Emily tu je Kim. Prosím ťa príď domov maminka sa bojí o teba a ja taktiež."

„Vieš Kim je to veľmi zložité ale istú dobu sa doma neukážem a odkáž to aj mamine."

„No ale domov musíš prísť pretože ocko povedal, že ak domov neprídeš , tak sa niečo stane."

V tom momente som sa prudko postavila z postele a v mojej hlave sa začali sypať myšlienky čo asi môže urobiť mamke a Kim. Myslela som si , že nato by nemal odvahu ale ako vidím on je schopný všetkého. Nechcela som si predstaviť čo by mohol spraviť. Je psychopat. Nechcela som riskovať stratu mojej rodiny , tak som sa radšej rozhodla ísť domov. Aj keď som to moc nechcela no pre rodinu spravím všetko.

„Láska? Niečo sa deje? Pod ešte ku mne do postele."

Rozmýšľala som čo poviem Alexovi aby nešiel so mnou. Bol by to risk o jeho život keby šiel. Nechcela som mu klamať ale ani som nechcela aby sa o mňa bál.

„Pokojne spi ja si len idem ešte zájsť do obchodu po nejaké veci ktoré som si nezobrala."

„ A máš peniaze? Ak nie v kuchyni je moja peňaženka pokojne si tam zober koľko potrebuješ."

„Nie , nie v poriadku mám ešte svoje z domu ale ďakujem."

Zobrala som si mobil zo stolíka a rýchlo som sa šla obliecť. Všetky veci som si nebrala pretože by to bolo nápadné a Alex by už niečo tušil.

„Tak ahoj zlato."

„Hmm ahoj a rýchlo sa vráť MILUJEM TA!"

Ach tá veta ktorá vo mne vyvolala symfóniu šťastia. V mojej hlave znela ako ozvena ktorá sa stále opakovala a dávala mi silu aby som vydržala to čo sa bude diať.

Cestou som rozmýšľala ako to dopadne a čo sa môže stať. Mala som niekoľko častí ktoré nikdy nekončili nejako príjemné. Buď prídem domov a celá moja rodina bude vyvraždená alebo prídem domov a uvidím ako mláti moju mamu a moju sestru. Moja fantázia bola nezastaviteľná a niekoľké časti naozaj absurdné. Nebol by až taký hajzel keby ich zabil. To len strach vo mne predstavoval také časti ktorých som sa bála najviac. Bol ako moja nočná mora. Nevedela som sa zbaviť toho jeho pohľadu a tých jeho rúk na mne. Ach! Ako sa mi zhnusil.

Bolo 9 hodín a ja som pomaličky otvárala dvere. Moje srdce búšilo a môj tep nechcel klesať. Všetko bolo čisté nikde žiadna krv ako som si to predstavovala. V celom dome bolo úplné ticho. Možno sa nič nestalo a ani nestane myslela som si. Vyzula som sa a dala som si dole bundu.

„Halooo? Je tu niekto?"

Nikto sa neozýval. Preboha čo zmysli? Išli niekde preč alebo na nejakú návštevu? Veď predsa Kim mi volala už o 8 ráno , tak museli byť všetci hore. Pozrela som sa do obývačky a aj do kuchyne. Hmm žiaden odkaz mi nenechali. To je až moc divné. Nechcela som ísť tam kde sa to všetko s mojím otcom udialo no musela som. Za mojimi krokmi bolo počuť vŕzganie schodov. Išla som sa pozrieť do mojej izby. No bola prázdna. Hore na poschodí nebolo ani duše. V mojej hlave sa už vírili aj myšlienky čo ak ich obesil všetkých hore do podkrovia. No nie! Nemôžem myslieť na také veci. On nie je toho schopný. Zrazu som počula krik zo záhrady. Preboha on ich naozaj zabije. Utekala som dolu schodmi rovno do záhrady. Vytrhla som dvere a moje telo ostalo nehybne stáť pri pohľade čo som videla. To nie je možné!

�