33-krát viac || Max Verstappen

-2-

Bolo to prvýkrát v živote, kedy som vstala pred budíkom. Prebrali ma slnečné lúče, ktoré ma hriali na pokožke. Pár minút som ešte ležala v posteli s úsmevom na tvári a užívala si túto chvíľku. Najkrajšie ráno v mojom živote. 

Otočila som sa na stranu a úsmev mi mierne poklesol. Len jedno slovo mi prebehlo mysľou, ktoré mi zničilo moje dokonalé ráno. Samota. Okamžite som pokrútila hlavou, aby som zahnala tieto zlé myšlienky. 

Vstala som a smerovala ku okne. Odtiahla som záclonu a predo mnou bol neopísateľný výhľad. V tomto momente začala mojím telom prúdiť radosť a ja som mala opäť úsmev na tvári. Predo mnou sa týčili Alpy. Všetko naokolo bolo pokryté snehovou prikrývkou. Slnko pomaly vychádzalo. Vyzeralo, že dnešok bude krásny slnečný deň. Tomu vravím ideálny čas na snowboarding. 

V tejto eufórii som to nevydržala a vyšla na balkón. V momente ma ovial chladný vietor a ja som sa z plných pľúc mohla nadýchnuť horského vzduchu. Zavrela som oči. Dokázala som to. Dnes je ten deň. Deň, kedy si splním svoj sen. Ak by ma niekto teraz videl pomyslel by si, že som sa úplne zbláznila. Ja som však nedokázala skrývať svoju radosť. Ani som to nechcela. 

Stála som tam takto ešte pár minút, kým sa mi v hlave nerozsvietila červená kontrolka, ktorá má upozorňovala na to, že nechcem stráviť celý pobyt v posteli s horúčkou. Predsa som mala na sebe pyžamo a otvorené okno dokorán. A vonku nebolo 30°C. 

Veľmi nerada, no schovala som sa dnu. V hlave som už mala plán, ako tu po raňajkách dotiahnem Emmu, aby ma odfotila. Predsa som to musela zdokumentovať. 

Skontrolovala som hodinky. Ešte stále som mala kopu času keďže som vstala skôr, takže som sa rozhodla pre sprchu. Predtým som však zrušila budík a napísala som krátku SMS rodičom o tom, že som v poriadku, a že dnešok bude len môj deň. 

Po sprche som navliekla na seba sivý sveter a čierne tepláky a rozhodla sa ísť na raňajky. Moje raňajky pozostávali z toastoch, ktoré boli so šunkou a syrom. K tomu som si dala ešte uhorku a papriku. Paradajku som vynechala, pretože tu rada nemám. Nesmel chýbať teplý čaj, ktorý bol neodmysliteľnou súčasťou môjho rána. 

Jedáleň sa začala pomaly plniť ľuďmi. O chvíľu nad mojím stolom stál Rayen s plným tanierom jedla. 

,,Môžem si prisadnúť?" spýtal sa ma a ja som bez váhania prikývla. Poďakoval a sadol si oproti mne. 

,,Vidím, že si sa dobre vyspala," skonštatoval. 

,,Ako si na to prišiel?" spýtal som sa a na tvári sa mi pohrával malý úsmev. 

,,Pozriem na teba a vidím. Celú miestnosť obdarúvaš svojou energiou. Úsmev doširoka, v očiach iskričky a ešte aj pekne voniaš, čo znamená, že si stihla aj rannú sprchu. Z toho usudzujem, že si vstala hneď ako ti zvonil budík, ak nie skôr." 

Padla mi sánka. To som vážne až taká predvídateľná? Bola som červená od rozpakoch, pretože bol pri mne len 10 sekúnd a trafil sa do všetkého. Ešte keby zistil, že som stála niekoľko minút pred oknom užívajúc si alpský vzduch, tak padnem na zadok. 

,,Prepáč, nechcel som ťa dostať do rozpakov. Som všímavý človek a vždy poviem čo si myslím. Čo na srdci, to na jazyku. Tí, ktorí ma poznajú si na to už zvykli. Na teba som bol príliš rýchly, vážne ma to mrzí," povedal ospravedlňujúco. 

,,Nie to je v poriadku. Len ma prekvapila tvoja všímavosť. Všímaš si detaily a to nedokáže každý. Je to fascinujúce." 

,,To som rád. Fakt som nechcel, aby si si o mne myslela niečo zlé. Nepoznáme sa tak dobre. Nemal som na teba takto všetko vysypať. Rád by som ti to nejako vynahradil. Máš nejaké špeciálne želanie, ktoré by som ti mohol splniť?"