33-krát viac || Max Verstappen

-31-

Mnoho ľudí si myslí, že ja a Adam sme dvojičky. Vôbec sa im nečudujem. Máme rovnakú farbu vlasov, oči, ba dokonca máme aj rovnakú povahu. Obaja sme príliš tvrdohlaví. Taktiež zdieľame rovnakú vášeň pre snowboarding.

V skutočnosti je Adam odo mňa o dva roky starší. Tento vekový rozdiel je však zanedbateľný, pretože vždy sme sa správali, ako keby sme boli v rovnakom veku.

Ja a Adam sme boli jednoducho tí nezbední fagani. Vždy keď sa niečo stalo, boli sme tam. Či už to bola rozbitá váza, zašpinený gauč od čokolády, alebo vytopená kúpeľňa, vždy sme v tom mali prsty my.

Tobias bol ten slušný, ten ktorý mal na nás dávať pozor. Preto pri rôznych našich výtržnostiach padla vina práve na neho. Nebolo to tak, že ja a Adam sme nikdy za naše výmysly neboli potrestaní. Ide o to, že Tobias to schytal s nami aj keď on za to nemohol. On bol jednoducho ten najstarší. Už len preto na neho rodičia nakričali. Nikdy som mu jeho prvorodenstvo nezávidela. Mal to pri nás vždy ťažké.

Oboch svojich bratov nadovšetko milujem. Nerobím medzi nimi rozdiely, mám ich rovnako rada. Adam však so mnou bol v tom najťažšom období. Bol tu so mnou, keď zomrel Mateo.

Mateo bol mojou obrovskou súčasťou. On tu bol so mnou, keď som plakala. On tu bol so mnou, keď som sa smiala. Vždy stál pri mne. Pomáhal a radil mi. Ja som podporovala jeho, on podporoval mňa.

Keď odišiel, jeho miesto nahradil práve Adam. Lucia, moja najlepšia kamarátka a Mateova sestra, mi bola taktiež veľkou oporou, no Adam stál pri mne na každom kroku.

To, čo robil pre mňa Mateo, začal pre mňa robiť Adam. Pomáhal mi v štúdiu, no aj v osobnom živote. Hlavne s vyrovnaním sa z Mateovej straty. Stál pri mne aj vtedy, keď som sa rozišla s Patrickom. Keď si kúpil byt, bývalá som pár týždňov u neho, aby som mohla byť pri ňom bližšie. Vyplnil to prázdne miesto, ktoré mi po Mateovej smrti ostalo v srdci.

Preto to bol on, ktorého som navštívila. Síce sme boli pohádaní, no v tejto chvíli som ho potrebovala. Viac, ako čokoľvek iné na tomto svete, som v tejto chvíli potrebovala Adamovo objatie.

A tak sedím u neho na gauči. Hlavou sa opieram o jeho rameno a dopodrobna mu vyrozprávam všetko, čo sa stalo. Cítila som, ako sa moje telo uvoľnilo, keď som mu všetko povedala. Potrebovala som to dostať von. Všetok môj hnev a frustráciu.

,,Takže si odišla bez toho, aby si mu o tom povedala?"

,,Nechala som mu list, kde som mu to oznámila. Po pristátí som mu napísala len krátku správu, že som šla k tebe. Jeho ďalšie správy a telefonáty som odignorovala."

,,To nebolo od teba pekné."

Povzdychnem si. ,,Viem, no v tej chvíli mi to prišlo ako najlepšie rozhodnutie. Vie však, kde som a že som v poriadku. Viac vedieť nemusí. Jednoducho sa s ním teraz nechcem rozprávať a čeliť jeho hnevu."

,,Myslíš, že sa hnevá?"

Uškrniem sa. ,,Hovoríme o Maxovi. Dám ruku do ohňa, že je nasratý, až sa mu z uši parí."

Adam sa rozosmeje a pritisne ma k sebe: ,,Je mi ľúto, že som ťa nepodporil v tvojom rozhodnutí ísť na vysokú školu. Všetko som si ešte raz v hlave prešiel a pochopil som, že som sa správal ako úplný idiot. Chcem, aby si vedela, že odteraz máš moju podporu. Budem ti pomáhať v štúdiu tak, ako doteraz."

Jeho slová ma dojmu. Venujem mu úsmev a opäť ho objímem so slovami: ,,Ďakujem Adam. Nesmierne si to vážim. Ďakujem za všetko, čo pre mňa robíš. Si úžasný."

,,Nemáš začo Vic."

Po chvíľke ticha sa opýtam: ,,Ako je možné, že ešte nemáš priateľku?"