I love my destiny (POZASTAVENÉ)

32. kapitola

„Preboha Niall, nenaťahuj nás toľko. Čo ti napísal Zayn? Stalo sa niečo Harrymu?" spýtala sa vyplašene Nataly a mne pri pomyslení na fakt, že by si Harry niečo spravil, srdce vynechalo pár úderov.

Ten blonďavý debil to naťahoval tak dlho, až som mu vytrhala ten jeho megamobil z rúk. Prečítala som si tých pár slov a pozrela som na Nialla.

„Zmizol?" opýtala som sa nechápavo.

„Noo, vieš, vzal som Harryho k sebe a ten sa poriadne spil. Tak som ho teda uložil spať, ale keďže som chcel ísť za Naty, ako dozor som vybavil Zayna. Vieš, pre každý prípad. No zjavne ten debil neprišiel hneď a...Harry zdrhol," odvetil krútiac hlavou. „Idem za Zaynom, nech mi o tom povie viac," povedal napokon a postavil sa na odchod.

„Idem s tebou," povedala som rozhodne a nasledovala som ho na chodbu.

„Ale Mel, máme domáce väzenie a keď príde mama.." protestovala Naty, no umlčala som ju jediným svojim pohľadom. „Ok, som ticho," zamumlala. Vedela, že je zbytočné sa so mnou hádať.

„Mama mi písala, že ide na ďalšiu služobku, takže dnes určite nepríde," odvetila som jej, keď sme s Niallom vychádzali z domu.

„Takže...dvojičky?" spýtala sa v krátkosti, lebo aj jej zrejme došlo, prečo je tá služobka taká náhla a neodkladná.

„Vyzerá to tak. Takže prosím, priprav im izby. Budem sa ponáhľať, no najprv si musím vyriešiť problémy, ktoré som si sama spôsobila," povedala som a nasadla som k Niallovi do auta.

Cesta prebiehala v tichosti a ja som sa cítila neskutočne trápne. Bola som zvedavá čo si o tom všetkom myslí Niall, no nemala som odvahu sa ho na to spýtať.

„Niall, myslíš, že je Harry v poriadku?" spýtala som sa ho so stiahnutým hrdlom.

„Mel, popravde, myslím, že si Harrymu uštedrila poriadnu imaginárnu frčku medzi rebrá, ale ak máš na mysli to, či si náhodou nejako sám neublížil, tak toho sa nemusíš báť. Harry sa má natoľko rád, že by na také niečo ani nepomyslel," povedal a jemne mi stisol koleno.

Dýchalo sa mi o čosi ľahšie, no aj tak som sa cítila katastrofálne. Po niekoľkých minútach cesty sme zastavili pred obrovskou vilou, ktorá vyzerala ako palác. Na môj vkus to vyzeralo príliš gýčovo a vôbec sa mi to tam nepáčilo. Vyšli sme z auta a zamierili sme ku vchodovým dverám, ktoré nám otvoril Zayn.

„Ako to, že zmizol? Mal si naňho predsa dávať pozor!" vybafol naňho Niall, keď Zayn za nami zatváral dvere.

„Niall, kámo, mal si mi vysvetliť čo sa stalo. Myslel som si, že sa opil kvôli nejakej konine. Kto sakra mal tušiť, že sa s ním rozišla ONA..," to slovo zdôraznil a vrhol na mňa nepekný pohľad. Cítila som sa ako špina. „..a že preto sa dal tak dole. Všetko sa mám dozvedieť z telky? Kriste, veď sme tím!" zrúkol a bolo vidno, že ho to celé štve a zároveň mrzí.

„Všetko je to úplne inak, Zayn. Vieš o tom hovno, tak sa k nej nesprávaj ako k nejakej socke!" obránil ma Niall, za čo som mu bola nesmierne vďačná.

V očiach ma pálili slzy a nechtami som si zarývala do dlaní, aby som sa zamerala na niečo iné a nie na tú bolesť v hrudi. Zayn na mňa stále gánil, no už ma nespomenul.

„Kde si dočerta bol, keď ti zdrhol?" spýtal sa ho Niall.

„Nevedel som, že je to až také vážne a ozvala sa mi Perrie, že príde s rodičmi a tak ich mám čakať doma. Tak som narýchlo zbehol k tebe domov, aby som sa pozrel na Harryho, či niečo nepotrebuje a keďže som ho našiel tuho spať, nenapadlo by mi, že o hodinu sa niekam vyparí," povedal nahnevane. „Keď sme s Perrie vyprevadili jej rodičov, obaja sme sadli do auta a šli sme k tebe, aby sme dohliadli na Harryho. Prehľadali sme celý dom, no nenašli sme ho."