I love my destiny (POZASTAVENÉ)

22. kapitola

Keď sme konečne skončili s vytrhávaním buriny, obe sme sa zvalili do trávy a nevládali sme sa ani pohnúť.

„Neviem ako ty, ale ja tu dnes asi budem nocovať,“ ozvala sa vedľa mňa zničene Naty.

„Asi ti budem robiť spoločnosť, som totálne KO,“ odvetila som jej so zavretými očami.

Keď som ich otvorila, nado mnou stála mamka a usmievala sa.

„Myslím, že to bol dostatočný trest a že ste si uvedomili, o akom čase sa má chodiť domov,“ povedala a prisadla si k nám na trávnik.

„Áno, do konca života si to budeme pamätať, len nás už prosím ťa pusti do postele, lebo už fakt melieme z posledného,“ povedala Naty prosebným hláskom a ja som sa pozrela na mamku, ako na to zareaguje.

Chvíľu sa tvárila, že premýšľa, ale nakoniec sa usmiala a privolila.

„Tak teda choďte, lebo vyzeráte ako mátohy,“ povedala s úsmevom a obe sme sa šťastne postavili a vybrali sme sa smerom k domu.

„Mel, môžeš ešte na moment?“ zavolala za mnou mama a tak sme s Naty zastali a pozreli sme sa na seba vystrašeným pohľadom.

Určite sa bude pýtať na Harryho prebleslo mi hlavou. Do kelu, čo jej poviem? premýšľala som.

„Nataly, ty už môžeš ísť. Dobrú noc,“ povedala mamka a tak sa Naty na mňa súcitne usmiala a odišla do domu.

Pomaly som podišla k mamke a sadla som si vedľa nej. Chvíľu bolo ticho a ja som premýšľala, čo jej odpoviem, ak sa spýta na Harryho a bude chcieť o ňom vedieť viac.

„Melany,…“ povedala a na moment sa odmlčala.

Môj žalúdok sa úplne stiahol a srdce som mala až niekde v hrdle.

„Včera mi volal tvoj otec a opýtal sa ma, či by k nám nemohli na pár dní prísť jeho…“ zase sa odmlčala a privrela oči, no vzápätí sa premohla a pokračovala „teda vlastne JEJ deti.“

Srdce mi opäť začalo biť rovnakým tempom a ja som bola šťastná, že sa chce baviť len o tomto a nie o mojej novej známosti.

„To je super. Čo si mu na to povedala?“ spýtala som sa a sledovala som jej reakciu.

Zahľadela sa do zeme a sťažka si vzdychla: „Povedala som mu, že sa určite so sestrou potešíte ich prítomnosti a že im pripravím izby.“

Jemne som sa na ňu usmiala a chytila som ju za ruku: „Vieš o tom, že si úžasná, mami?“

Pozrela na mňa so slzami v očiach no na tvári jej pohrával úsmev.

„Tak už bež, určite si už unavená. Dobrú noc zlatko,“ dala mi pusu na čelo a postavila sa.

„Ľúbim ťa mami,“ zašepkala som, keď som už bola na nohách aj ja a objala som ju.

Zasmiala sa a popohnala ma k domu, lebo vraj vyzerám na odpadnutie a mám si ísť ľahnúť. Bolo mi jej ľúto. Viem akú bolesť zažíva. Ešte stále sa cez to nepreniesla a je stále sama. Jej jedinými spoločníkmi sú práca, upratovanie a varenie. Samozrejme aj my dve s Naty, ale čím sme staršie, tým je to ťažšie. A mamka si to uvedomuje.

Keď som za sebou zavrela dvere v mojej izbe, podišla som k posteli a zapla som si laptop. Kým sa zapínal, zobrala som si z poličky mobil a dala som ho nabíjať. Ešte som zatiahla  na okne závesy, aby som v izbe urobila prítmie a chystala som sa pozrieť si mailovú poštu.