I love my destiny (POZASTAVENÉ)

24. kapitola

Vošla som do izby a zrak mi padol na posteľ. V tom istom momente sa mi poriadne zívlo a moje viečka začala priťahovať zemská príťažlivosť o niečo viac než je normálne. Opäť ma zmáhala únava a ja som sa jej podvolila. Nikomu snáď nebude vadiť, ak si ešte zdriemnem. Hodinka alebo dve predsa nikoho nezabijú pomyslela som a vzápätí som si už líhala do mäkučkých perín.

„Mel, tak veľa by som ti toho chcel povedať, no neviem nájsť tie správne slová, ktoré by dokonale vystihli moje pocity,“ ozval sa pri mne hlas a moje srdce sa naplnilo radosťou, keď som spoznala mne veľmi dobre známy chrapľák. Otočila som sa a uvidela som chlapca, ktorého oči prezrádzali to, čo nedokázal vypovedať slovami. Usmiala som sa naňho a podišla som k nemu bližšie. Chvíľu som mu uprene hľadela do očí a nakoniec som prehovorila: „Myslím, že bozkom sa to dá vysvetliť najlepšie.“  Na lícach sa mu zjavili jeho povestné jamky a jeho oči priam žiarili. Pomaly ku mne pristúpil a ja som sa už nevedela dočkať , kedy pritisne svoje pery na tie moje. Rukou ma jemne pohladil po líci a i naďalej sa usmieval. Následne na to sa ku mne naklonil a....

Odrazu som sa posadila a nechápala som, čo sa stalo. Prešlo niekoľko sekúnd, kým som si uvedomila, že to bol len sen.  Zavrela som oči, nahodila som psycho úsmev a zhlboka som si vzdychla. „Ááááách, on je dokonca aj v snoch taký úžasnýýý,“ rozplývala som sa nahlas a potom som sa zháčila, lebo som si konečne uvedomila, prečo som sa zobudila. Tým rušivým elementom bol môj mobil respektíve nepríjemné zvonenie, ktoré z neho vychádzalo. Možno je to Harry skrslo mi v hlave a tak som sa rýchlo vymotala z paplóna a utekala som k stolíku, kde bol položený zdroj toho nepríjemného zvonenia.Kým som však k nemu prišla, na displeji svietili už len 2 zmeškané hovory.

Rýchlo som odblokovala mobil a s nedočkavosťou som ťukla na červený symbol na displeji znázorňujúci neprijatý hovor. Lucy a Lucy. Úsmev mi trošku povädol, no ťukla som na jej meno, aby som vytočila číslo.

„Ahoj stratená,“ ozvala sa so smiechom Lucy „žiješ vôbec?“

„Ahoj, áno, len som toho teraz mala akosi veľa,“ odvetila som jej otráveným hlasom.

„Hm, to si toho musela mať fakt veľa, keď si neprišla do školy,“ pokračovala v smiechu.

„Čo? Ako do školy? Veď je nedeľa,“ odvetila som zmätene.

„Nedeľa? Tá bola včera, spachtoš,“ zadúšala sa od smiechu moja podarená kamoška.

„Čože? Dnes je fakt pondelok? Och bože, ako je to možné? Dúfam, že nebudem mať kvôli tomu prúser,“ zavzdychala som, lebo som si uvedomila, že sa mi to už nestalo prvýkrát.

„Neboj, dnes sme boli len na tej exkurzii v múzeu a nikto si nevšimol, že si tam nebola,“ povedala upokojujúco Lucy.

„Super, teraz neviem či sa mám tešiť, že nebudem mať kvôli mojej absencii problém alebo mi má byť ľúto, že nikomu nechýbala moja prítomnosť,“ povedala som  naoko skleslo.

„Nepreháňaj trdlo,“ zasmiala sa a pokračovala „kedy dáme stretko? Prahnem po nových info a ty ich máš určite dosť na to, aby sme zaplnili celovečerný program. Takže? Kedy? Kde?“ bola by  pokračovala, no musela som ju stopnúť.

„Brzdi Lu. Nemôžeme sa stretnúť. Nejde to,“ povedala som melancholicky.

„Prečo? Stalo sa niečo? Ten hajzel ti azda ublížil? Och ja som to vedela, že je to blbec. Keď ho stretnem tak mu jednu vrazím. Do konca života si bude pamätať môj pravý hák a…“ rozohnila sa tá ryšavá divoška a ja som sa začala smiať.