I love my destiny (POZASTAVENÉ)

41. kapitola

Melany

Po prečítaní novín som poprosila mamu, aby ma okamžite zobrala z tej prekliatej nemocnice domov. Neprotestovala a po dohode s doktorom, ktorý povedal, že síce by bolo lepšie, aby som ešte pár dní pobudla v nemocnici, ale ak teda chcem, môžeme skúsiť domácu liečbu, mi zbalila tých pár vecí, ktoré som mala na izbe a s Jasonovov pomocou ma dostala do auta. 

Celú cestu bolo v aute ticho. Mama sedela pri mne a nervózne mi hladila chrbát. Jason šoféroval, no vedela som, že sa na mňa neustále pozerá do spätného zrkadla. Bolo mi to jedno. V tej chvíli mi boli všetci ukradnutí. Čelo som si chladila o okno a hľadela som na okolitý upršaný svet. Vonku lialo. Počasie dokonale odrážalo to, čo sa odohrávalo v mojom vnútri. Nemala som to Harrymu za zlé. Je predsa slobodný človek a môže si robiť čo chce, len ma zabolelo to, že to spravil tak rýchlo. Začala som si uvedomovať, že asi mu na mne nezáležalo až tak ako mne záležalo na ňom. Veľmi to bolelo. No viac než naňho som bola nahnevaná sama na seba. 

Keď Jason zaparkoval auto do garáže, vyšiel von z auta a pomohol mi vystúpiť. Nohy mi vypovedali službu, lebo som ešte bola veľmi oslabená a tak ma zobral na ruky. Cítila som sa ako handrová bábika. Opatrne ma vyniesol do mojej izby a jemne ma zložil na mojej posteli. Mama položila tašku s mojimi vecami na stoličku a odišla s tým, že mi ide spraviť bylinkový čaj. Naty doma nebola, lebo keďže bol štvrtok, musela ísť do školy. Ja som na tú svoju školu už ani nemyslela. V poslednom čase som ju poriadne flákala a bolo mi to jedno. Mia sa tiež nenachádzala v dome a niekde sa potulovala. 

Oprela som sa o vankúše a zahľadela som sa na strop. Apaticky som sledovala bielu stenu a zamýšľala sa nad tým, akou farbou si vymaľujem izbu. Jason podišiel bližšie a sadol si vedľa mňa na posteľ. Sledoval moju tvár, no ja som mu nevenovala pozornosť. Po chvíli sa nadýchol a prehovoril. 

„Mel, ak by..." začal no prerušila som ho. „Myslíš, že by sa mi sem hodila viac fialová alebo olivová?" 

„Čo?" vystrúhal nechápavú grimasu. 

„No, že aká farba steny by sa mi tu viac hodila," pokračovala som pokojným hlasom. 

Nastalo ticho a tak som mu venovala pohľad. Díval sa na mňa ako na blázna. 

„Tak sa spýtam Mie alebo Nats, tie mi isto poradia," povedala som mu a opäť som sa zahľadela na strop. 

„Melany," odvetil znepokojene, no opäť som ho prerušila. 

„Ďakujem ti, že si mi pomohol dôjsť do izby. Teraz ak sa nenahneváš, rada by som si pospala," usmiala som sa naňho a otočila som sa na druhú stranu. 

Chvíľu na mňa ešte civel, no potom sa zdvihol a pomaly odišiel z izby. Dlho som nemohla zaspať. Hypnotizovala som nočný stolík, na ktorom bola položená retiazka, ktorú mi daroval Harry. Premýšľala som kam budú nasledovať moje ďalšie kroky životom až ma premohol spánok. 

Keď som sa zobudila všimla som si, že sa na nočnom stolíku nachádza šálka s čajom. Mama ma asi bola skontrolovať. Zložila som nohy z postele a pomalým krokom som sa presunula k oknu. Odtiahla som závesy, otvorila okno a zapozerala sa do záhrady. Milovala som ten pohľad. Obrovské kvapky dažďa padajúce z hustých čiernych mračien na záhony ruží, ktoré moja mama tak s láskou pestovala. Pieseň šuchotajúcich listov na okolitých stromoch pohládzal môj sluch a tá vôňa dažďa, ktorá je tak omamná a lahodná, že ju nemožno ani úplne popísať, mi na perách vyčarila úsmev.