I love my destiny (POZASTAVENÉ)

23. kapitola

Keď som otvorila oči, rozhliadla som sa okolo seba. Bola úplná tma a tak som pomaly zišla z postele a podišla som k oknu, kde som odtiahla závesy, aby dnu preniklo slnečné svetlo. Vonku bolo šero a ja som si nebola istá, či je to tým, že slnko zapadá alebo práve naopak a vonku ešte len svitá. Podišla som teda k nočnému stolíku, na ktorom boli hodinky. „Pol piatej?“ spýtala som sa nahlas. Bola nedeľa ráno.

Sadla som si na posteľ a premýšľala som čo ďalej. Poobzerala som sa teda okolo seba a zrak mi padol na mobil, ktorý bol ešte stále napojený na nabíjačku. Mysľou mi prebehlo, že mi mohol volať Harry a tak som sa chytro postavila a zobrala som si mobil do rúk. Po chvíľke načítavania sa konečne zapol a ja som čakala, kým sa na displeji objaví počet zmeškaných hovorov. Moja predtucha sa splnila a počet zmeškaných hovorov sa vyšplhal na rovných 20.

Usmiala som sa a moja zvedavosť ma pobádala, aby som zistila, komu som tak veľmi chýbala. Mamka, mamka, mamka,…skoro všetky boli od mamky a ešte od Lucy. Úsmev mi trošku povädol. No vtom som si všimla na displeji ešte jednu maličkosť. Bola to malá obáločka, ktorá predstavovala SMS. Prosím, len nech to nie je operátor pomyslela som si a už som ju otvárala.

„Ahoj Mel, dúfam, že si sa vyspinkala do ružova. Chýbaš mi a je mi ľúto čo sa stalo (myslím tých paparazzov), dúfam, že si z toho doma nemala problémy. Musíme sa stretnúť, nevydržím bez teba už ani sekundu. H.“

Úsmev z tváre sa mi nevytratil ani po dočítaní SMS-ky. Ešte raz som si ju teda prečítala a odpísala som mu, že chýba aj on mne, ale momentálne sa stretnúť nemôžeme, lebo sa vyskytol menší problém. Keď som správu odoslala, mobil som položila späť na stolík a ustlala som si posteľ. Chvíľu som sa ešte prehrabovala v skrini s oblečením a po niekoľkých minútach som sa pobrala do kúpeľne dať si horúcu upokojujúcu sprchu.

Po necelej hodine, keď som sa konečne dostala von z kúpeľne, som sa cítila ako znovuzrodená. Bol to úžasný pocit. Potichu, aby som nezobudila mamku a Naty, som zišla do kuchyne, pripraviť raňajky. Nazrela som do chladničky, no tá však zívala prázdnotou a tak som sa po chvíľkovom zvažovaní rozhodla, že prevetrám skate a pôjdem nakúpiť čerstvé potraviny. Mamka mi to snáď nebude mať za zlé, že som porušila domáce väzenie. Toto je stav núdze. Moje brucho si pýta po takom dlhočiznom spánku výdatné raňajky.

Tak som teda zabehla do izby ešte po skateboard a peňaženku a vybrala som sa do obchodu. Keď som sa konečne rozbehla dolu ulicami, v mojom tele sa začali jašiť endorfíny a ja som sa išla pominúť od šťastia. Tak dávno som nebola von s mojim najvernejším kamarátom na kolieskach, až som sa prinútila dať si záväzok, že to budem musieť zmeniť. Ani neviem ako, a už som stála pred obchodom. Vošla som teda dnu a po niekoľkých minútach bol môj nákupný košík plný dobrôt.

Keď som zaplatila a vyšla som von, rozhodla som sa, že ešte zájdem do neďalekej pekárne, kde predávajú tie najlahodnejšie croissanty, ktoré doma všetci tak veľmi zbožňujeme. Vošla som dnu a pozdravila som sa majiteľke pekárne, postaršej pani Waynovej.

„Ahoj zlatko,“ odzdravila mi „teba som tu už teda dávno nevidela. Ako sa máš?“

Je to veľmi milá pani. Pred niekoľkými rokmi sme sem s mamkou chodili skoro každý deň, dokonca niekedy len na kus reči, no potom sa to akosi zmenilo.

„Mám sa fajn,“ odvetila som „ale viete ako to chodí, škola ma dosť zamestnáva a tak v poslednom čase nemám na nič čas.“

„Ale vidím na tebe, že si šťastná. Oči ti priam žiaria radosťou,“ usmievala sa na mňa.

Ja som jej opätovala úsmev a zahanbene som sklopila pohľad.