Hry o život - Rue (DOKONČENÉ)

Príprava na žrebovanie

Zobudila som sa na melodický spev drozdajok za oknom nášho malého domu. Posadila som sa a rozhliadla sa po izbe. Všetci ešte spali. Potichu som otvorila okno a nadýchla sa čerstvého vzduchu. Slnečné lúče mi dopadali na pokožku a príjemne ma hriali. Keby dnes nebol deň žrebovania, určite by som išla na lúku za našim domom a čítala si svoju obľúbenú knihu. Obliekla som si čierne nohavice a tmavomodrú mikinu po mame. Prešla som do kuchyne a skontrolovala, čo nám ostalo zo včera na jedenie. Krajec suchého chleba a kúsok syru. To nám nebude stačiť. Nechala som rodičov a súrodencov spať a vytratila som sa z domu. Rozhodla som sa, že pôjdem nazbierať niečo pod zub. Na lúke za domom rastú kríky plné chutných plodov. Najmä čučoriedok a malín. Ani som sa nenazdala a mala som plné košíky. Dokonca som našla aj pár jahôd. Spokojná so svojim úlovkom som sa vrátila domov, kde už všetci nedočkavo čakali za stolom.
„Priniesla som niečo na raňajky,“ ukázala som im košíky plné ovocia.
„Si úžasná, Rue!“ zobrala mi ich mama z rúk a hneď nám každému naložila plnú misku dobrôt. Zo skrinky som vytiahla krajec chleba a nakrájala ho na sedem kúskov. Na každý som dala plátok syra a s chuťou sme sa pustili do jedla. Nikomu sa nechcelo rozprávať. Každý premýšľal nad žrebovaním. Iba mladšie sestry sa doťahovali, ktorá má viac čučoriedok. Tento rok je prvé žrebovanie, v ktorom ma môžu vyhlásiť za vyvolenú. V guli s menami mám štyri papieriky. Šanca, že môj papierik Cecilia vyloví z veľkej sklenenej gule s tisíckami iných mien je mizivá. Cecilia je pomerne výstredná a hlučná žena zo Sídla, ktorá k nám chodí každý rok, aby z gulí vytiahla papierik s menom jedného chlapca a jedného dievčaťa do Hier o život. Hier sa musí zúčastniť dvadsaťštyri vyvolených. Z každého obvodu dvaja.
„Rue?“ vytrhla ma mama zo zamyslenia.
„Áno?“
„Mala by si sa ísť prichystať,“ povedala pokojným hlasom.
„Dobre.“
Mama vždy pôsobila veľmi pokojne a uvoľnene. Snažila sa nedať najavo svoje emócie. Aj v tej najhoršej chvíli chcela, aby sme sa cítili dobre a mysleli pozitívne. Pripravila mi kaďu s teplou vodou a nechala ma, aby som sa umyla. Po chvíli mi niekto otvoril dvere na izbe a zapriadol veselým hláskom:
„Poď už von, lebo sa rozpustí!“
Bola to moja najmladšia sestra Kesidy. Mala len štyri roky. Bol to náš malý anjelik.
„Neboj sa, už idem,“ zasmiala som sa.
Utrela som sa do uteráka a vybrala sa do kuchyne za mamou. Na stoličke ma čakali nádherné smaragdové šaty.
„Tie sú prekrásne,“ zaobrala som ich do rúk a skúsila látku. Boli jemné ako páperie.
„Chcem, aby si ich mala dnes na sebe. Majú pre mňa veľký význam.“
Vysvetlila mi, že tie šaty jej kedysi ako malej školáčke kúpila naša stará mama, ktorá pred dvomi rokmi umrela. Chcela si uctiť jej pamiatku. Nikdy predtým som ich nevidela. Musela ich mať dobre schované.
„Ďakujem mami,“ vrhla som sa jej okolo krku. Pomohla mi ich obliecť, aby som ich náhodou nepoškodila. Vlasy som si nechala voľne padať na ramená. Na nohy som si dala sandáliky tmavo zelenej farby a pozrela som sa do zrkadla.
„Si krásna Rue," pohladil ma otec po líci. Trochu som sa o neho bála. Mal boľavé kĺby. V práci mal toho veľa a nikdy nemal čas na oddych. Myslel to dobre. Chcel sa o nás postarať, ale každým dňom bol slabší a slabší. Niektoré rána mal dokonca problém postaviť sa z postele.
„Ako princezná,“ pridala sa aj Mirinda. Ďalšia z mojich mladších sestier.
„Aj ty si ako princezná,“ postrapatila som jej vlasy.
„Prestaň! Zničíš mi účes!“
„Môžme ísť?" opýtala sa nás mama.
Zahľadela som sa jej do očí. Boli plné smútku a obáv, aj napriek tomu, že jej hlas bol pevný a odhodlaný. Pevne som jej stisla ruku. Dúfala som, že po žrebovaní sa trochu upokojí a zas bude veselá a vysmiata.
„Môžme.“

Dúfam, že sa vám prvá časť páčila. Poteší každý vote. :) O druhú časť sa budem snažiť čo najskôr.