Hry o život - Rue (DOKONČENÉ)

Vo vlaku

Vyfúknem zo seba vzduch. To bolo možno naposledy, čo som ich videla. Stále tomu nemôžem uveriť. Všetko sa to stalo tak rýchlo, že som nemala možnosť nad ničím sa zamyslieť. Dvere sa otvorili, ale nestál v nich ten koho by som čakala. Tajne som dúfala, že sa so mnou príde rozlúčiť môj kamarát zo školy, ktorého som mala veľmi rada. Bol síce o rok starší, ale vždy mi bol nablízku. Trávili sme spolu každú voľnú chvíľu. Teraz, keď mi mohol povedať možno posledné ahoj, tak ostal stáť na námestí. Bolelo to.
Podišiel ku mne mierotvorca a chytil ma za rameno. Nechcela som ísť do Sídla. Nechcela som opustiť rodinu. Na to sa však nikto nepýta. Doviedol ma až k vlaku, ktorý čakal už len na mňa. Hneď ako som nastúpila podišla ku mne Cecilia.
„Ahoj. Nie si hladná?“
„Ani nie. Mohla by si mi, prosím, ukázať izbu, v ktorej budem mať súkromie?“
„Iste, zlatko. Keď bude večera prídem ti zaklopať.“
Viedla ma niekoľkými vozňami, až sme nakoniec zastali pred jednými zo stoviek železných dverí, ktoré vo vlaku boli. Hotové bludisko.
„Je len tvoja,“ stlačila tlačidlo a dvere sa otvorili.
„Vďaka,“ pousmiala som sa a vošla som dnu. Izba mi úplne vyrazila dych. Nič krajšie som v živote nevidela. Všetko bolo ladené do zeleno-hnedých farieb. Nado mnou bol obrovský blištivý luster a posteľ bola obrovská. Určite by sme sa v nej vyspali celá rodina. Hneď som sa na ňu hodila a pohladkala hebkú prikrývku. Nadýchla som sa vône z obliečok. Keby som nemala plnú hlavu myšlienok na to, čo sa stalo a čo ma ešte čaká, tak by som si určite zdriemla. Musela som sa však prichystať na večeru. Voľky-nevoľky som si vyzliekla šaty a vliezla do sprchy, kde bolo množstvo rôznych tlačidiel. Nevedela som, čo mám robiť. Stlačila som teda tlačidlo s číslom jedenásť a hneď sa na mňa vyvalila pena s ovocnou vôňou. Cítila som sa ako doma v ovocných sadoch. Bol to úžasný pocit. Bohužiaľ netrval dlho, pretože pomedzi zvuky tečúcej vody som počula slabé klopanie na dvere. Cecilia ma volala na večeru. Vyšla som zo sprchy a obliekla si modré čipkované šaty, ktoré boli nachystané v skrini.
Keď som prišla do jedálne sedeli tam iba Cecilia s Arthurom.
„Kde je Thresh?“ opýtala som sa.
„Povedal mi, že na nás nemá náladu,“ odvetila Cecilia trochu nahnevane.
„Aha.“
Chápem ho. Aj ja by som najradšej ostala na izbe, ale bola som dosť hladná. Podišla som k misám s jedlom a nabrala si jahňacinu na slivkách a dusenú ryžu. Vyzeralo to naozaj výborne. Takéto jedlo si doma môžeme dopriať raz ročne. Zahryzla som do mäsa, ktoré sa úplne rozplývalo na jazyku. Chutilo to ešte lepšie ako to vyzeralo.
„Môžem ti dať pár otázok, Rue?“ nadvihol Arthur obočie a do úst si vložil lyžičku s vanilkovým pudingom.
„Áno.“
„Vieš narábať s nejakou zbraňou?“
„Trochu s prakom a viem výborne šplhať po stromoch. Chodím otcovi pomáhať v sadoch. Tam sa človek priučí mnohým veciam,“ usmiala som sa.
Otec ma vždy naučil niečo nové. Rada som s ním trávila čas v sadoch.
„Výborne. To ti v aréne môže len pomôcť. Keď budeš na tréningoch, vyskúšaj si lukostreľbu alebo vrhanie nožmi,“ poradil mi.
Bol veľmi milý. Vôbec som to nečakala. Počula som, že v niektorých obvodoch sú mentori nevrlí, arogantní a veľa pijú.
„Dobre.“
„A nepodceňuj kladenie pascí a zakladanie ohňa. To sa ti tam zíde,“ dodal.
„Ďakujem Arthur.“
Po večeri som zastala pred Threshovými dverami od izby. Rozhodla som sa, že sa mu poďakujem za to, ako ma kedysi zachránil. Zaklopala som.
„Daj mi pokoj Cecilia!“ zakričal z izby.
„Ehm... Tu je Rue.“
Thresh otvoril dvere a zahľadel sa mi do očí.
„Neviem či si to pamätáš, ale musím sa ti poďakovať za záchranu pred tými psami, ktoré ma napadli za obchodom pána Barlowa. Vtedy som nestihla.“
„Nemáš začo. Keby bolo treba, urobím to znovu,“ pousmial sa.
„Dobre.“
„Pripomínaš mi moju sestru.“
„Och... Vážne? Koľko má rokov?“
„Desať... Bude mi chýbať...“ tvár mu trochu potemnela.
„Thresh...“
„To je dobré... Pôjdem si už ľahnúť. Dobrú noc, Rue,“ rozlúčil sa a zatvoril predo mnou dvere.
Do očí sa mi nahrnuli slzy. Aj mne budú všetci chýbať. Už teraz mi chýbali. Nechcela som si pripustiť myšlienku, že už ich možno nikdy neuvidím. Bola to hrozná predstava.
V izbe som sa obliekla do pyžama, ktoré som mala položené na kraji postele a ľahla si do mäkkých voňavých perín. Chvíľu som ešte rozmýšľala nad všetkým, čo sa dnes udialo, ale po chvíli som zaspala.

Ďalšia časť je hotová. Dúfam, že sa bude páčiť. Každý vote či koment poteší. :)