Hry o život - Rue (DOKONČENÉ)

Žrebovanie

Na námestí už bolo veľa ľudí. Chcela som sa postaviť do rady medzi ostatné dievčatá, ale otec ma ešte stihol zastaviť.
„Ľúbime ťa. Nech sa stane čokoľvek, vždy budeš naša malá Rue,“ objal ma a následne sa pridali aj ostatní.
„Aj ja vás ľúbim,“ opätovala som im objatie.
Chvíľu sme takto zotrvali a potom som sa postavila do rady medzi moje rovesníčky. Tváre mali bledé a vystrašené. Nikto sa netešil z toho, že tu musel byť. Len v prvom a druhom obvode boli nadšenci, ktorí sa hlásili dobrovoľne. Blázni.
Všetci zrazu stíchli a na veľkom plátne nad pódiom sa objavila pečať Sídla. Hneď na to, vyšli na pódium starosta, Cecilia a náš mentor Arthur. Jeden z troch žijúcich víťazov nášho obvodu. Starosta podišiel k mikrofónu a začal rozprávať to, čo vždy. Ako obvody povstali proti Sídlu. Sídlo vyhralo. Trinásty obvod zrovnali so zemou a zvyšných dvanásť sa musí účastniť Hier o život, ktoré vymysleli na pripomenutie toho, že sme vlastne majetkom Sídla. Po toľkých razoch, čo som to počula, už som vedela celý príhovor naspamäť. Kopala som do kamienka na zemi a nevnímala, čo starosta hovorí. Keď konečne skončil, na radu prišla Cecilia.
„Vitajte! Vitajte!“ zvolala.
„Prajem vám šťastné Hry o život a nech šťastie vždy stojí na vašej strane.“
Jedna z najobľúbenejších hlášok ľudí zo Sídla. Každý rok to isté. Vo všetkých obvodoch. Ako keby nemohli povedať nič iné, inak ich to bude stáť život.
„Ako vždy, najprv dámy,“ podišla ku jednej z gulí plných mien. Chvíľu sa v nej prehrabávala a potom vytiahla jeden papierik vysoko nad hlavu.
„Tohtoročná vyvolená z jedenásteho obvodu je...“ otvorila ho a prečíta meno,
„Rue Stenbergová.“
Obzrela som sa okolo seba a hľadala to úbohé dievča. Keď som si uvedomila, že sa všetci pozerajú na mňa, stŕpla som. Rue Stenbergová. To je predsa moje meno! Ako sa to mohlo stať? Veď som tam mala iba štyri papieriky! V dave som hľadala svoju rodinu, ale nikde som ich nevidela.
„Kde ťa máme?“ nalieha Cecilia.
Všetky deti odskočili, aby mi uvoľnili cestu. Nohy mi úplne stuhli. Stála som tam obklopená množstvom cudzích detí, ktoré mi pozerali na topánky a dúfala som, že to je všetko iba sen.
„No poď moja. Mňa sa numusíš báť.“ Pohla som sa vpred. Ničomu som nerozumela. Po pár dlhých a mučivých sekundách som vyšla na pódium a Cecilia si ma privinula k sebe.
„Nejaký dobrovoľníci?“
Prosebne som sa zahľadela na všetky tie prepadnuté a strachom zblednuté tváre, ale nikto sa ani nepohol.
„Dobre. Na rade sú chlapci.“
Vytiahla papierik z druhej gule.
„Tohtoročný vyvolený z jedenásteho obvodu je Thresh Okeniyi,“ povedala bez mihnutia oka.
To meno mi bolo povedomé, ale až keď Tresh vystúpil zo skupinky útlych chlapcov, zistila som odkiaľ ho poznám. Raz večer, keď som bola nazbierať pár jahôd ma napadla svorka divých psov a on ma zachránil. Bola som mu za to navždy zaviazaná. Bohužiaľ som sa mu vtedy nestihla poďakovať. Hneď ako ich odohnal a videl, že som v poriadku, odišiel a už som ho nikdy nevidela. Až doteraz. Thresh vyšiel po schodoch a postavil sa vedľa mňa. Z jeho tváre sa nedalo nič vyčítať. Bol vysoký a mohutný. Dosť ma desil.
„Nehanbite sa. Podajte si ruky,“ zasmiala sa Cecilia.
Otočila som sa na Thresha, ktorý ku mne natiahol ruku. Podala som mu tú svoju a on mi ju tuho stisol.
„Výborne! Zatlieskajte tohtoročným vyvoleným!“ zakričala Cecilia.
Dav začal potichu tlieskať. Mierotvorcovia nás hneď odvedli do budovy súdu. Zatvorili ma do nejakej izby, ktorá bola na pomery nášho obvodu celkom vkusne zariadená. Pekný nábytok a mäkká posteľ, do ktorej by som si hneď ľahla, nebyť tejto situácie, sa nedali prehliadnúť. Dvere sa rozleteli a v nich stála celá moja rodina. Mama plakala, sestry nechápali, čo sa deje. Iba Nathaniell, môj jediný brat, mi venoval súcitný pohľad.
„Rue?“ potiahla ma Kesidy za šaty.
„Áno, Kesidy?“
„Ideš na výlet?“
„Tak nejak,“ usmiala som sa na ňu, no do očí sa mi nahrnuli slzy.
„Buď statočná Rue. Ty to zvládneš. My ti veríme," dokrýval ku mne otec.
„Čo sa ti stalo?“
„Nič vážne, len som sa podkol. Teraz na tom nezáleží,“ pohladil ma po líci. Podišla ku mne aj mama a silno ma objala.
„Sľúb nám, že budeš statočná.“
Do izby zrazu vtrhli mierotvorcovia a ťahali ich preč.
„Sľúb mi to!“ snažila sa mama vyslobodiť z ich zovretia, ale držali ju príliš pevne.
„Sľubujem.“
Dvere sa zavorili.

Ďalšia časť je tu. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Je trochu dlhšia ako tá prvá, ale to hádam nevadí. :)