Hry o život - Rue (DOKONČENÉ)

Predvádzanie pred porotcami

„Vstávaj zlatíčko, dnes je veľký deň,“ pohladila ma Cecilia po ruke.
„Čo tu robíš?“ mierne som sa odtiahla.
„Nad ránom si kričala zo sna. Nedokázala som ťa prebudiť, ale upokojila si sa, keď som ťa chytila za ruku, tak som pri tebe ostala.“
„Och... Ďakujem. Koľko je hodín?“ zahanbene som sklopila zrak.
„Sedem. Pôjdeme na raňajky?“
Prikývla som. V kúpeľni som sa rýchlo osprchovala, obliekla do úboru a spolu sme sa presunuli do jedálne.
„Čo sa ti snívalo?“
„Nepamätám si,“ zaklamala som. Nechcela som s ňou riešiť moje nočné mory o tom ako umriem v aréne.
„Chápem... Taaak... Ideme jesť?“
„Áno,“ zobrala som si tanier a podišla k prestretému raňajkovému stolu. Dnes som mala chuť na niečo sladké. Nabrala som si ovocný šalát s jogurtom, ovsenými vločkami, orechmi a medom, a sadla si za stôl. Vtedy sa v jedálni objavili Arthur s Threshom v družnej debate. Thresh pôsobil uvoľnene. Vyzeral, že má dobrú náladu.
„Niekto sa tu dobre vyspal,“ zaškľabila som sa na neho.
„Po včerajšku? Najlepšie!“
„Čo sa včera stalo?“ nadvihla Cecilia obočie, „Niečo ste nám zamlčali?“
S Threshom sme si vymenili pobavené pohľady.
„Nič dôležité...“
„Počul som, že Catovi niekto ukradol dýku a penil od zlosti. Neviete o tom niečo?“ zamiešal sa do rozhovoru Arthur.
„Ani nie, my sme trénovali.“
„Iste,“ uškrnul sa a odhryzol si z toastu.
Bolo nám jasné, že o všetkom vie. Ale odkiaľ?
Počas raňajok vládla priateľská atmosféra. Veľa sme sa smiali. Príjemné ráno.
„Dobre si premyslite, čo im ukážete. Potrebujete, čo najvyššie hodnotenie,“ vyprevádzal nás Arthur do výťahu.
„Už teraz som na vás pyšná!“ objala nás Cecilia.
„Veľa šťastia!“
Výťah sa zatvoril. Vystúpili sme až v tréningovom centre, odkiaľ nás odviedli do čakárne. Hlavná trénerka nám dala potrebné inštrukcie a popriala nám veľa šťastia. Potom nás po jednom volali dovnútra. Išlo to pomerne rýchlo. Sledovala som ostatných vyvolených. Profíci sršali sebavedomím, iní sa triasli od strachu a nervozity. Tiež som bola nervózna.
„Thresh Okeniyi,“ ozvalo sa celou miestnosťou.
„Drž sa!“
„Aj ty, Rue.“
Ani nie po desiatich minútach ohlásili moje meno. Obzrela som sa za Katniss a Peetom, ktorý mi venoval široký úsmev a vošla som do tréningového centra. Porotcovia už boli značne znudení. Zhovárali sa, pili a jedli, nenechali sa rušiť mojou prítomnosťou. Odkašľala som si.
„Môžete začať,“ mávol na mňa Seneca Creane, hlavý porotca a tvorca tohtoročných Hier.
Rozhliadla som sa po miestnosti a postavila sa pred Opičiu dráhu. Zatvorila som oči a potichu vydýchla.
To zvládneš, Rue!
Ruky som si namočila do kriedy, aby sa mi nešmýkalo a pripravila sa na skok. Prvú časť tvorili nerovnomerne visiace laná, cez ktoré som musela prehopsať na druhú stranu. Posledné bolo poriadne ďaleko od doskočiska. Rozhojdala som sa a skočila. Dopadla som na rovné nohy. Spokojná som sa pustila do ďalšej časti. Následovalo šplhanie po lane, ktoré som taktiež zvládla bez jediného zaváhania. Poslednou časťou bolo prelezenie kolmej siete a spustenie sa po lane na zem. Trochu som sa zapotila, ale zdolala som aj poslednú časť. Niektorí porotcovia mi uznanlivo zatlieskali. Nevedela som koľko prešlo času, ale mala som pocit, že to trvalo celú večnosť.
„Ďakujeme. Môžete odísť,“ ukázal Seneca na dvere a ja som ho poslúchla. Mierne som sa uklonila a odcupitala k výťahu. Ukázala som toho dosť? Bude to stačiť aspoň na päťku? Nemala som radšej skúsiť niečo iné? Rozpoznávanie rastlín? Vrhanie nožmi? Zakladanie ohňa? Svoju známku budem vedieť až o pár hodín od Caesara z televízie. Dovtedy sa zbláznim!

Dúfam, že sa vám ďalšia časť páči. Je trochu kratšia, ale to snáď nevadí. :)