Hry o život - Rue (DOKONČENÉ)

Príchod do Sídla

„Vstávame, vstávame! O chvíľu sme v Sídle. Dneska je veľký, veľký, veľký deň!“ zakričala Cecilia za mojimi dverami.
„Už idem, Cecilia!“
Zošuchla som sa z postele a pretrela si oči. Tak dobre som sa už dávno nevyspala. Obliekla som si sivú sukňu, do ktorej som si zastrčila voľnú modrú košeľu a na nohy som si nasadila mäkké papučky. Vyšla som z izby a zrazila sa s Threshom.
„Ahoj," usmiala som sa.
„Ahoj. Ako sa ti spalo?“
„Až prekvapivo dobre. Tebe?“
„Nemôžem povedať, že by som nespal,“ zasmial sa.
Spoločne sme sa presunuli do jedálne, kde už na nás čakali Cecilia aj Arthur.
„Dobré ráno.“
„Dobré,“ odpovedali sme s Threshom naraz. Zasmiali sme sa.
„Vyzerá to tak, že už ste sa trochu zblížili!“ nadchla sa Cecilia.
S Threshom sme si vymenili pobavené pohľady a pustili sa do jedla. Nabrala som si ovsenú kašu s ovocím a na pitie som si nalia pomarančovú šťavu, ktorú nám odporučil Arthur. Výborné raňajky.
„Sme tu!“ podišiel Arthur k oknu.
Postavila som sa vedľa neho k oknu. Sídlo sme mali ako na dlani. Obrovské betónové budovy sa týčili vysoko do nebies. Mesto bolo zasadené do majestátnych hôr a obklopovala ho vodná nádrž, ktorá zásobovala celé mesto. Vošli sme do tunela a následne sme sa objavili na stanici plnej pestrofarebne vyobliekaných ľudí. Všetci tlieskali, kričali, smiali sa. Vedľa mňa som objavil Thresh a zamračil sa.
„Sú smiešni.“
„Pozor na jazyk!“ zahriakla ho Cecilia.
Zasmiali sme sa a ďalej sme sledovali extravagantných Sídelčanov, ktorí na nás ukazovali prstom a zabávali sa. Vôbec sa mi nepáčili. Pôsobili neprirodzene. Vystúpili sme z vlaku a Cecilia nás odviedla za našimi vyzážistami.
„Ahoj zlatíčko. Aká bola cesta?“ prihovoril sa mi chlap s dohora vyčesanými zelenými vlasmi, ružovými tieňmi a zlatou linkou na očiach.
„Dlhá.“
„Veríme ti. Jedenásty obvod je ďaleko od Sídla. Inak ja som Jassmin, toto je Serena a tento smiešny chlapík je Orsay,“ ukázala na Orsaya, ktorý sa uklonil a všetci sme sa začali smiať.
„Ty si Rue, však?“ chytila ma Serena za rameno. Mala ružové vlasy s fialovým melýrom, nad okom mala vytetovanú ružu a v nose mala piercing.
Prikývla som.
„Dobre Rue. Môžeš sa vyzliecť. Trochu ťa opláchneme.“
Urobila som, čo mi nakázali. Postavila som sa do sprchy a čakala, čo sa bude diať.
„S tebou nebude veľa roboty,“ usmiala sa Jassmin a spustila na mňa penu. Niekoľkokrát ma umyli, vyčesali mi vlasy, vytrhali všetky neželané chĺpky na nohách, v podpazuší a na tvári a nakrémovali ma mandľovým mliekom.
„Si hotvá. Chvíľu tu počkaj, zavoláme tvojho štylistu,“ prikryla ma Serena uterákom a pobrali sa preč.
Posadila som sa a čakala. Netrvalo to dlho a dvere sa otvorili.
„Ahoj. Som Shaymus. Tento rok budem tvojim štylistom,“ predstavil sa.
„Máš zaujímavé meno, Shaymus.“
„Ďakujem. Aj ty máš krásne meno,“ brnkol mi po nose.
Všetci boli ku mne takí milí. Bolo to tým, že som mala dvanásť? Správali sa k starším deckám inak?
„Porozprávame sa?“
„O čom?“
„O vašom oblečení na uvítacom ceremoniáli.“
„Chcete nás obliecť ako nejaké ovocie alebo strom?“ prevrátila som očami.
„Nie, nie. To sa nemusíš báť. Nie si inak smädná?“
„Trochu."
„Melónová voda, môže byť?“
Prikývla som a odpila si z pohára, ktorý predo mňa postavil. Osviežujúce.
„Takže... Akú farbu máš rada?“ zaujímal sa.
„Nebeskú modrú. Ako letná obloha bez oblakov.“
Doma som často pozorovala oblohu. Vždy, keď som mala voľno, tak som vyliezla na najvyšší strom v sade a pozerala sa na tú nekonečnú modrú scenériu. Zaujímalo ma, či je niečo za oblohou. Či je tam nejaký iný svet. Lepší svet. Bez násilia.
„Skvelé! Skvelé! S tým sa dá pracovať,“ nadchol sa Shaymus.
Nadvihla som obočie a nabádala ho, aby mi prezradil viac.
„Oblečieme vás tak, aby ste pripomínali jasnú modrú oblohu.“
„Ako to súvisí s naším obvodom?“
„Ste pestovatelia a zberači, však? Dodávate do Sídla ovocie a zeleninu. Keby u vás bolo zamračené, bolo by chladno a pršalo, tak by ste nič nevypestovali. Nemám pravdu?“
Súhlasila som. Shaymus to vymyslel veľmi dobre.
„A na hlavy vám môžme nasadiť korunu so striebornými lístkami.“
„To bude krásne, Shaymus,“ usmiala som sa.
„Ďakujem za pomoc, Rue.“
„To nestojí za reč. Thresh bude oblečený rovnako?“
„Podobne. Každý máte iné prednosti, ktoré musia vyniknúť. Ty máš krásne kučeravé vlasy a výrazné hnedé oči a Thresh je svalnatý a vysoký,“ vysvetlil Shaymus a ešte chvíľu sme spolu rozoberali všetky podrobnosti našich kostýmov.

Večer
Mala som na sebe oblečené presne to, čo sme si so Shaymusom pripravili. Modré saténové tričko so širokými krátkymi rukávmi, na tom rifľové šaty, pripomínajúce rovnošatu, ktorú nosíme do práce v sadoch a modré topánočky na nízkom podpätku. Thresh mal biele tielko a rifľové nohavice na traky. Hlavy nám zdobili nádherné korunky zo strieborných lístkov. Cítila som sa ako princezná. Nastúpili sme do vozu, ktorý ťahali dva krásne mohutné gaštanové kone a čakali sme na pokyny.
„Ako sa cítiš?“ prihovoril sa mi Thresh. „Nervózne.“
„Som tu pre teba. Keby sa čokoľvek dialo, stačí povedať.“
„Ďakujem, Thresh. Vážim si to.“
Prvý kraj sa pohnol. Za ním druhý, tretí a tak ďalej. O chvíľu aj my. Srdce mi búšilo ako splašené. Išli sme širokou ulicou, ktorú lemovali rady natešených Sídelčanov. Občas som niekomu zamávala alebo venovala široký úsmev, ale väčšinu času som sa sústredila hlavne na to, aby som nespadla z vozu. Thresh len nehybne stál a pozeral sa pred seba. Keď sme zastali, tak som si všimla dvanásty obvod. Zastali kúsok od nás. Plášte na krku im horeli. Vyzerali neskutočne. Nad nami sa zjavil prezident Snow, ktorý začal svoj príhovor. Veľmi som ho nepočúvala. Svoju pozornosť som venovala dievčaťu z dvanásteho obvodu.

Takže, trochu dlhšia časť, ale hádam ste došli až sem. Ak by ste náhodou nevedeli vysloviť štylistovo meno, číta sa "Šejmus". Ďakujem za 255 zhliadnutí a 14 vote. :* :)