Hry o život - Rue (DOKONČENÉ)

Rozhovory

„Nieee!“ zobudila som sa s krikom. Celá spotená som sa posadila a snažila sa spomaliť dych.
„Čo sa stalo?!“ vtrhol mi Thresh do izby.
„Len nočná mora. Koľko je hodín?“ snažila som sa to rýchlo zahovoriť. Hanbila som sa, že ma počul kričať zo sna.
„Asi štyri hodiny ráno. Určite si v poriadku? Nechceš sa o tom porozprávať?“
„Nie, nie. Som v poriadku. Naozaj,“ ubezpečovala som ho.
„Dobre, skús ešte zaspať,“ pousmial sa a chystal sa na odchod.
„Thresh?“
„Áno?“
„Ty si nespal?“
„Nie... Premýšľal som...“ poškrabal sa po zátylku.
„Nad čím?“
„Nad všetkým... Hry, rodina...“
„Chýbajú ti?“ potľapkala som po posteli a Thresh si prisadol.
„Sestra a mama... Otec nie.“
„Prečo?“
„Bil ma... Vlastne to je jediná výhoda toho, že som preč.“
„To ma mrzí Thresh,“ venovala som mu súcitný pohľad.
„A tebe?“
„Veľmi... Ja... Stále tomu nemôžem uveriť. Vážne ich už nikdy neuvidím?“
„To nemôžeš vedieť...“ pokrčil ramenami.
„Thresh... Buďme k sebe úprimní... Ja nemám šancu vyhrať.“
„Musíš sa o to aspoň pokúsiť.“
Prikývla som. Mala som rada túto Thershovu stránku. Myslím, že bol ku mne milý len kvôli jeho sestre. Videl ju vo mne. Snažil sa mi pomáhať tak, ako pomáhal jej. Tiež sa bál, že ju už nikdy neuvidí.
„Tak ja už pôjdem,“ postavil sa.
„Ďakujem.“
„Skús sa ešte vyspať,“ usmial sa a zatvoril za sebou dvere.

„Vstávaj Rue!“ kričala mi Cecilia za dverami.
„Už som hore!“
„Konečne! Rýchlo sa obleč a príď na raňajky. Máme veľa práce,“ vyprskla a odpochodovala preč.
Obliekla som si prvé, čo som chytila pod ruky a vybehla som z izby. V jedálni bolo plno. Okrem Thresha, Cecilie a Arthura za stolom sedeli oba naše prípravné tímy. Posadila som sa medzi Shaymusa a Arthura a nabrala si vajíčka.
„Dobré ráno, Šípoková Ruženka,“ postrapatil mi Arthur vlasy.
„Toto je Sashia, Threshova štyliska a toto sú Lily, Rhys a Kyle,“ predstavil mi Shaymus Threshov tím.
„Teší ma.“
„Plány sú následovné. Doobeda si vás vezmeme do parády ja s Ceciliov a poobede vaše tímy. Dnes večer vás čakajú rozhovory. Musíte sa pripraviť,“ oboznámil nás Arthur s dnešným plánom.
„Nevieme sa dočkať!“ zvolal Thresh ironicky.
„Thresh!“ zhíkla Cecilia.
Všetci sme sa zasmiali. Iba Cecilia sa tvárila kyslo. Po raňjkách som išla s Ceciliou a Thresh s Arthurom. Učila som sa chodiť v podpätkoch. Najprv nižších a neskôr som skúsila aj vyššie. V tých mi to veľmi nešlo.
„Asi zostaneme pri tých nízkych,“ skonštatovala Cecilia.
Potom ma obliekla do dlhých šiat až po zem a spolu s topánkami na podpätkoch som sa prechádzala po izbe.
„Môže byť. Si pripravená.“
Vydýchla som. Konečne som to zo seba mohla dať dole.
„Výmena,“ vĺkzol Thresh do izby. Bola som zvedavá, čo bude Cecilia učiť jeho, ale mňa čakala príprava na rozhovor s Caesarom. Arthur mi vysvetľoval, že Caesar sa rád smeje a niekedy sa pýta nepríjemné otázky. Snažil sa ma naučiť ako mám upútať pozornosť a ako mám pôsobiť pôvabne a žensky. Celkom ma to bavilo.
Poobede sme sa s Threshom pobrali za svojími tímami. Na stoličke ma už čakali svetlo-modré šaty po kolená.
„Sú prekrásne.“
„Ďakujem. Myslím, že modrá ti veľmi svedčí, tak som ju využil aj teraz,“ priznal Shaymus a hneď mi ich prirovnal k postave.
„Chceš si ich skúsiť?“
„Až keď budem hotová.“
„Dobre. Poď so mnou,“ objal ma okolo pliec a odviedol ma za mojim prípravným tímom. Serena mi učesala vlasy a Jassmin s Orsayom mi urobili jemný makeup. Keď som si obliekla šaty a konečne sa mohla obzrieť v zrkadle, tak som neverila vlastným očiam. Vyzerala som úplne inak. Staršie. Urobila som otočku pred zrkadlom a usmiala sa. S výsledkom som bola spokojná.
„Ďakujem vám všetkým.“
„Odviedli sme skvelú prácu,“ pochválil všetkých Shaymus.
„Si krásna Rue. Ako bábika,“ zatlieskala Jassmin a všetci súhlasne prikivovali.
„Ešte raz ďakujem.“
„Sme hotoví. Myslím, že môžeme ísť za ostatnými. O chvíľu by to malo začať,“ chytil ma Shaymus pod pazuchu a videol ma naproti jednej z mojich najväčších fóbií. Vystupovaniu pred veľkým davom ľudí.

Neskôr večer

Stála som medzi ostatnými vyvolenými a čakala kedy prídem na radu. Už len ôsmy, deviaty a desiaty obvod a pôjdem ja. Pocítila som trému. Začali sa mi potiť dlane a neustále som prešľapovala na mieste. Vôbec som netušila, čo im mám povedať. Dúfala som, že mi Caesar pomôže. Chlapec z desiatého obvodu zišiel z pódia a ja som započula svoje meno. Dostala som pokyn a pomaly som vyšla po schodoch za Caesarom.
„Vitaj Rue!“ privítal ma Caesar a ukázal na stoličku vedľa seba.
Sadla som si a zahľadela sa na všetky tie vysmiate tváre pred nami. Bolo tam tak veľa ľudí...
„Ako sa máš?“
„Momentálne som celkom v strese,“ povedala som úprimne.
Caesar sa zasmial a naklonil sa bližšie ku mne.
„Nás sa nemusíš báť. Však sa nemusí báť?“ otočil sa k davu, ktorý začal burácať.
„Tak vidíš!“
„Hneď sa cítim lepšie,“ zasmiali sme sa.
„Rue, počul som, že rada šplháš po stromoch.“
„To je pravda.“
„Kto ťa to naučil?“
„Môj otec. Vždy tvrdil, že sa mi to raz zíde,“ usmiala som sa a pri spomienke na rodinu mi trochu zvlhli oči.
„Chýbajú ti, však?“ chytil ma Caesar za ruku.
„Veľmi,“ po líci sa mi skotúľala slza. Nechcela som plakať, ale nevedela som si pomôcť. Dav zavzdychal.
„Chceš im niečo odkázať?“
„Áno,“ otočila som sa na kameru, „ľúbim vás a nikdy na vás nezabudnem.“
Miestnosťou sa ozývali len tiché vzlyky rozcítených Sídelčanov.
„Verím, že vyhráš a tvoja rodina ťa bude doma čakať s otvorenou náručou!“ zvolal Caesar a utrel si imaginárnu slzičku z oka.
„Ďakujem Caesar.“
„Aj ja. Tvoj čas vypršal a my sa s tebou musíme rozlúčiť,“ postavil sa, „toto bola Rue Stenbergová!“
Pobozkal mi chrbát ruky a ja som mohla odísť.

Trochu dlhšia kapitola. Dúfam, že vás to neodradí od čítania. Ďakujem za 57 vote. :)