Nebude to zadarmo |Dramione| ✓

Pocity sú pre slabochov

Nechápal prečo sa mu snívalo o Grangerovej...a ešte k tomu sa mu to páčilo. Tie predstavy, ktoré vytvoril jeho mozog bez toho, aby o tom vedel počas spánku boli v niečom jedinečné a mali to, čo na všetkých ostatných jeho snoch chýbalo. Ako si tým bol taký istý? Žiadne nočné mory, len Grangerová. Pravdepodobne bola ona tým doplnkom, ktorý mal zaplniť tú prázdnotu a temnotu a sakra nechcel, aby ona bola niečo viac, než dievča, ktoré nenávidel a rád ju urážal.

Z postele vyšiel celkom na vážkach. Mal byť rád, že zažil aspoň jednu pokojnú noc? Akože nebola jediná, nakoľko únava ho prinútila spať hodiny bez budenia, ale nie vždy sa na to spoliehal. Možno mal byť naštvaný sám na seba, že sa mu páčili sny o žene, ktorú zo srdca neznášal?

Povzdychol si a odpratal sa do kúpeľne. Potreboval jeden oddychový deň, avšak vedel, že sa ho nedočká. Metlobal bol tento rok strašne dôležitý. Posledný rok, kedy mohol vyhrať Slizolin. Žiadne zápasy ich nezaujímali viac, ako ten s Chrablomilom. Bolo to 3:3. Každý rok vyhral niekto iný a remízou to určite neskončí. Slizolin výhra.

Lenže za akú cenu? Málo spánku, každý deň na metle pri tréningu a hlavne nedostatok času na čokoľvek iné, než je učenie a lietanie. Stálo to za to? Draco bol presvedčený, že áno, ale pomaly na tejto jeho myšlienke ubúdalo, keď to musel celé znášať. Snáď nikto nebol taký ovplyvnený, ako on. A vedel, že to bolo tým, že mu do toho zasahoval aj osobný život.

Bol Draco, predovšetkým Malfoy. Už len to doslova kričalo: SMRTOŽRÚT!! Vedel vycítiť strach a práve na ten si jeho čuch už zvykol, keďže celá táto škola z neho mala nasraté v bielizni.

A prekážalo mu to...nieže nie. Vedel si udržať masku ľahostajnosti, ale bola to zásterka. Pretrvávanie patrilo k celému jeho životu, čiže už od malička to vedel dokonalo. Nikto by si nevšimol, ako sa cítil naozaj.

To taktiež nebolo normálne. Pocity mal potláčať hlboko tak, aby na nich ani on sám nenatrafil, ale opak bol pravdou. Presne vedel, kedy sa ako cítil- akoby v tom snáď mal nejaký výcvik. Do riti, Draco! Nie všetko je o tréningu! Pokarhal sa v podvedomí.

Vrátil sa späť do izby a ráznym krokom prešiel ku skrini, z ktorej si vybral čiernu košeľu, smokingové nohavice v rovnakej farbe a čistý hábit na vyučovanie.

Vedel, že všetko, čo si dá pod školské oblečenie bude zakryté, ale aj tak sa snažil, aby bol jeho výzor tak, ako vždy elegantne ležérny.

,,Možno sa mýlim, ale dnes vyzeráš ako hovno. Spal si vôbec?" Theodor Nott, jeho spolubývajúci, s ktorým sa bavil len zriedka položil otázku, na ktorú Draco odpovedal len sám pre seba: ,,Samozrejme, ale som na pokraji síl z toho, že neviem, ako si vysvetliť diania toho sna a že som nemal nočné mory."

Navonok bol však ticho- pretože to tak robil už celé roky. Zdalo sa mu, že celý jeho život bol naprogramovaný od jeho narodenia a on bol len ten, čo to zažíval, znášal.

,,Kde je Blaise?" Spýtal sa a otočil sa na hnedovlasého Slizolinčana, ktorý si práve v otvorených dverách od kúpeľne pri zrkadle upravoval kravatu. Draco si akurát zapínal košeľu.

Theo pokrčil ramenami. ,,Na toto ti úprimne odpovedať neviem. Ale poznám ho a podľa toho, s akými slovami odchádzal to bude zase nejaká Blaisovina."

Draco prikývol. Áno, vedel aký jeho priateľ je. ,,Čo povedal?" Theodorove oči sa zabodli do tých jeho. ,,Keď šiel preč z izby." Objasnil.

,,Že musí Pansy ukázať ako si vytiahol triesku z prsta. Ževraj mu hovorila, aký je slabý a týmto jej chcel dokázať opak," znova sa otočil k zrkadlu a odfrkol si. ,,Myslím si však, že ho skôr pošle do prdele, pretože ju to vôbec nebude zaujímať."

Opäť len súhlasne pokýval hlavou a vyšiel z priestorov izby. Tak, ako zakaždým, keď prešiel cez prah dverí, tak počul hluk a bol si istý, že každá Spoločenka hneď po ránu takto žila.

Zišiel schody dolu, aby videl, ako sa Blaise snaží upútať pozornosť Pansy Parkinsonovej, ktorá ho však brala na vedomie asi tak, ako on predtým svoje zameškané úlohy. Uškrnul sa, keď sa jeho čokoládový kamarát hrane rozplakal, pričom stále neuspel.

Následne sa ale jeho hnedé oči stretli s jeho modrými a usmial sa ako slniečko na hnoji. ,,Draco!" Hneď si to k nemu vykračoval a chcel blonďaka aj objať, ale ten sa stihol včas odtiahnuť. Zabini vyzeral opäť sklamane.

,,Zabudol si, že mám istý osobný priestor?" Spýtal sa ľadovo pokojným hlasom a čeľusť držal zaťatú, aby dodal na dôraze. ,,Zdá sa mi, že sa ti to z tej tvojej hlavy vyparí každých päť minút."

,,Ale notak, Draco! Prestaň sa zase správať akoby si bol na mieste, kde ťa pri rozume drží len tvoje ego." Blaise nad tým mávol rukou a len ho objal okolo ramien, keď s ním kráčal do Veľkej siene na raňajky.

Veľmi rýchlo jeho ruku striasol. ,,Presne tak to je a ty to vieš," Draco si upravil svoju zeleno-striebornú kravatu tak, aby bola presne umiestnená. Dokonalosť nadovšetko. ,,Nebyť mojej matky, ktorá ma prehovárala, aby som si dokončil štúdium, tak by som tu nebol. Potom by som bol zvedavý na koho by si sa tak lepil. Pansy? Kamoš, aj ty sám musíš vedieť, že je to márna snaha."

On sa však len zasmial. ,,Veľmi dobre vieš, že si tu rád. Aspoň radšej, ako na tom tmavom Manore, z ktorého mám hrôzu tiež," zamračil sa a to pretože boli jeho slová zakladané na pravde. ,,A s Pansy je to na dobrej ceste, o to sa neboj."

Nadvihol obočie. ,,O tom silne pochybujem. Maximálne si kopeš hrob. Nevieš, čoho je schopná. Dosť možno by ťa doňho sama hodila a zaživa zakopala, keď ju budeš neustále otravovať."

,,Nebuď paranoidný!" Ani jeden z nich sa k tomu už viacej nevyjadroval.

Prišli až do svojho cieľa. Do nosa im hneď udrela vôňa všetkého dobrého, čo Rokfort ponúkal a to nie len na raňajky. Draco sa na to však nesústredil dlho, nakoľko jeho pozornosť malo niečo iné.

Grangerová bola u Chrablomilského stola a rozprávala sa s Weasleyovou. To nebolo neobvyklé. Lenže potom na naňho otočila a jemu sa hneď vybavili obrázky z toho, o čom v tú noc sníval.

Odvrátil pohľad a vyrovnaným krokom a s hlavou plnou myšlienok sa vybral k svojmu miestu. Kľud, Draco. Nevidí ti do hlavy, nevie na čo myslíš. Môžeš byť pokojný.

Rozhodol sa nedávať jej prítomnosti absolútne žiadnu váhu a snažil sa sústrediť len na svoje raňajky. Dokonca sa do toho ponoril tak, že aj rozhovor okolo neho sa odrážal od stien jeho nevedomosti. Mohli ho aj ohovárať a on to nepočul.

V ten deň držal myseľ stále na jednom bode- Nepozeraj na Grangerovú, nestojí ti za pohľad a ani nič z toho, čo si predstavuješ. Len na to proste zabudni.