Nebude to zadarmo |Dramione| ✓

Minulosť, myšlienky, spomienky

Bezcieľne sa blúdiť chodbami Rokfortu v nočných hodinách, keď by nemal bolo jeho hoby.

Ticho.

Nikto.

Len on a steny...maximálne nejaké schody.

Častokrát od konca vojny sa prichytil pri tom, že mu samota vyhovuje. Nie vždy, bál sa, že by jedného dňa mohol prísť o všetkých, ktorých pri sebe ešte mal. Byť sám bolo jeho útočisko a zároveň strach.

Ale čo sa mu stávalo ešte častejšie po skončení toho hrozného obdobia nazývaného tiež vojnou bolo, že rozmýšľal až príliš často a hlboko.

Všetci sa mu vyhýbali. Áno, dalo sa to pochopiť a Draco dokonca tento prístup prijímal. Nechcel, aby sa s ním ľudia bavili, chcel sa naopak od všetkých izolovať. Pohŕdal celou školou a rád to dávaj najavo. Strach vedel vycítiť z každej tváre, ktorá pred ním stála. A čo už dupľom nechcel a určite nepotreboval bol súcit.

Na druhú stranu, trápil sa nad tým. Priznal by to jedine sám sebe, no už raz boli tieto priznania pravdivé. Myslel na to, aký by to bolo, keby sa nenarodil ako Malfoy. Utápal sa v myšlienkach, v ktorých sám sebe nadával za to, čo urobil a všetko si to prehrával stále dokola bez ohľadu na to, že bolestivé témy a spomienky by iný možno ani neotvoril znova. On áno. Stále. Len na pripomenutie.

S povzdychom a hlavou stále zaborenou v týchto slovných prestrelkách sám so sebou, ktoré mohol počuť len on stále kráčal chodbami.

Nedošiel ďaleko...

,,Malfoy," ten hlas spoznal ihneď a preto rýchlo zodvihol pohľad. ,,Je po večierke."

Zamračil sa. Veľmi dobre si uvedomoval hodinu, ktorá však preňho bola len obyčajným pojmom. ,,Naozaj, Grangerová? Myslím, že na to neberiem ohľad."

Bola na rade so zameračením výrazom. ,,Keby som chcela, mohla by som ťa nahlásiť," Draco si odfrkol pretože ona nepatrila medzi tých, ktorí to urobia. ,,Ale vynechám to a len ťa slušne požiadam, aby si sa odobral na internát."

Založil si ruky na hrudi a kývol k nej hlavou. Pozeral sa na ňu a ani raz neuhol.

,,Čo?" Pýtala sa ho s nadvihnutym obočím.

,,Čakám na tú časť so slušným vyzvaním, ktorú by som beztak ignoroval." Na tvári sa mu objavil jeho typický úškrn.

,,Počúvaj ma," z jej úst vyšiel povzdych. ,,Viem, že som mala tvoje ospravedlnenie vtedy prijať, ale ty musíš pochopiť, že len tak to určite nešlo."

Mávol nad tým rukou, čím na chvíľu porušil svoje postoj. ,,Dávna minulosť," hneď svoje strieborné oči opäť posunul k nej. ,,Ale aj cez to zostava zakorenená ďaleko v spomienkach."

,,Je mi to ľúto." Zopakovala, ale už agresívnejšie. Tento rozhovor tiež nikdy nemohol skončiť dobre.

,,Pozrime sa na to z iného súdka, Grangerová moja," ozval sa už potichšie. ,,Keby som ťa pobozkal znova, čo by si urobila?"

,,Skôr aká by bola tvoja reakcia tentokrát." Opravila ho, pričom tak, ako vždy v jej prítomnosti, alebo keď bola reč o nej - čož bola teraz u jeho priateľov celkom často -, začal ho napĺňať adrenalín, hnev.

,,Neser ma," zavrčal u jej tváre a zdvihol ukazovák, aby dal dôraz. To bol takpovediac varovný prst. ,,Potom ešte len uvidíš ako dokážem ja robiť veci aj bez povolenia a nebudem sa obzerať."

,,Plané slová." Odfrkla si a posmešne sa naňho zapozerala. Jej orieškové oči sa stretli s jeho chladnými modrými, tie dlhé mihalnice sa každým mrknutím odrážali od odrazu čistej krásy a dokonalosti.

Počkať, čo?!

Potreboval sa zbaviť tej myšlienky a práve z toho dôvodu zaťal päsť a zhlboka sa nadýchol. Áno, ešte stále mával sny s touto šialenou ženou a sakra to nenávidel! Nepotreboval vymýšľať myšlienky, ktoré by iba podporovali ďalšie predstavy na večer.

Nepozeral sa jej smerom. ,,Viem čoho som schopný. Ty ma poznáš veľmi málo, dalo by sa povedať, že vôbec, čiže nevieš porovnávať čo myslím vážne a kedy len hovorím. A teraz som ti to povedal so smrteľnou úprimnosťou."

Keby mohol, hneď teraz by sa na päte otočil a odpochodoval inam. Lenže ego ho brzdilo. Opustiť totiž túto vybranú chodbu v tejto chvíli bol znak prehry. A to on nikdy nemohol dovoliť, ak sa jednalo o Grangerovú.

,,Máš pravdu, nepoznám ťa," priznala. ,,A viem, že Malfoy, ktorý prežil vojnu by vedel naozaj urobiť mnoho vecí a zvláštností. No nemyslím si, že by si teraz niekomu zámerne ublížil a už vôbec nie žene."

Kurva, mala pravdu. Nahlas to povedať nemohol. Nenávidel ju! Nikoho zo srdca tak neznášal, ako ženu pred ním!

Lenže na jeden detail predsa len tá priveľmi múdra Grangerka zabudla...

,,Bolo by to krásne mučenie, ktoré by si užila každá, ktorá nemá hranice zábavy na tej najnižšej priečke a dokáže mužovi poskytnúť to, čo chce s tým, že presne to sama potrebuje." Víťazne sa uškrnul, keď videl jej šokovaný výraz.

,,Začínaš zachádzať do sexuálnych narážok, Malfoy?" Páčilo sa mu, ako rýchlo sa vrátila k autorívnej povahe. Snažila sa tváriť pokojne, ale on vedel, že nad tým stále rozmýšľa. Doslova mohol vidieť, ako sa jej parí z hlavy.

,,Možno," udržiaval si rovnaký výraz tváre - plný samoľúbosti. ,,Ak to tak je, blahoželám, že si to odhadla. Ale ak nie, musím ti povedať, že po mne túžiš naozaj ťažko. Nesúdim ťa, každá by chcela so mnou aspoň na chvíľu zájsť do pekla, v ktorom som pánom."

Zahrával sa s ňou, provokoval ju. Jeho taktikou bolo vyviesť ju z miery. Vidieť naštvanú Hermionu Grangerovú bol preňho sviatok, na ktorý sa vždy tešil najviac.

Cez jej tvár sa mihlo nejaká emócia, rýchlo zmizla, nevedel to identifikovať. Ale bol to znak toho, že sa mu darí.

,,Si strašne arogantný," pretočila očami. ,,Mať tvoje ego po tom všetkom, čo si spôsobil, asi by to bolo tiež to jediné, čoho by som sa držala."

Do riti. Odhalila ho, pridala sa k hre. Snažila sa ho dostať do úzadia. Ale cez jeho minulosť? Fajn, toto bude tvrdá hra.

,,Ale nemáš, Grangerová. Tvoje priority sú napísané v knihách - písmenkami, v odsekoch. Ale vedomosti nie sú všetko. Mať záchranné lano pripútané k niečomu, ako sú knihy, o ktorých dúfaš, že ťa zachránia v každej situácii nie je veľmi múdre. Takže ty si najmúdrejšia čarodejnica našej doby?"

Opäť sa vášnivo mračila. ,,Čo je tvojou záchranou? Notak, Malfoy, von s tým."

Fakt sa v konečnom dôsledku ocitol v pasci. Na toto jej nemal ako odpovedať. Nevedel ako. Nemyslel si, že vo svojom živote mal niečo, čo by mu pomohlo okrem čistých náhod a toho, že bol možno taký menší zbabelec.

,,Ja som odhalil teba. Mozog celého Zlatého tria. Za to mohli knihy, ktoré si prečítala. Takto si prežila vojnu. Takže skús prísť aj ty na toto ohľadom mňa sama a potom sa môžeme rozprávať." Povedal nakoniec, venoval jej posledný úškrn a obišiel ju, aby sa vedel dostať do svojej izby, nakoľko na večernú prechádzku už po tomto stratil náladu.

,,Viera," počul zrazu za sebou a zastavil sa, no neotočil. ,,Viera v to, že vojna skončí dobre bolo to, čo nás všetkých zachránilo. Aspoň toto jediné muselo držať nad vodou teba. Nemyslím si, že by si to dokázal poprieť."

Pokračoval v ceste bez toho, aby sa k tomu vyjadril. Ale rozmýšľal nad tým celú cestu.