Wizard Academy [Dokončené]

26.

Počul som ako sa dvere otvorili a v nich stála mama. Pár sekúnd nato, sa zatvorili a jej kroky mierili ku mne.

,,Zlatíčko." Zašepkala mama.

Zdvihol som hlavu a zbadal jej tvár. V očiach som jej videl strach, bolesť a stres.
To ako sa na mňa pozerala, bola čistá ľútosť.

Červené opuchnuté oči od plaču. Mokré cestičky od sĺz až k brade. Ruky sa mi triasli a dýchanie som mal nepravidelné.

,,Stratil som ju." Vzlykol som.

Mama spadla na kolená a pevne ma chytila. Pritisla ma k sebe rovnako ako keď som bol malé dieťa a rozbil som si kolená.

,,Pššššt.. zlatíčko. Všetko bude dobré." Šepkala mi pri uchu.

,,Ja bez nej nemôžem žiť." Zašepkal som.

,,To ani nebudeš musieť. Chantria je silná žena. Vie sa o seba postarať." Upokojovala ma.

Hladkala ma po chrbte a ukľudňovala ma. Cítil som ako mi od únavy padajú viečka a potom si už pamätám len tmu.

Zaspal som.

Stál som uprostred tmy, ktorá nemala konca.
Otáčal som sa okolo seba ale nevidel som nič.

,,Láska." Započul som. Bol to jej hlas. Bol to hlas mojej krásnej Chantrii.

,,Kde si? Kde si maličká?!" Kričal som a hľadal ju. Bežal som ale vyzeralo to, že sa ani nehýbem.

,,Matteo, pomôž mi." Jej hlas sa ozýval cez černotu ,,zachráň ma." Zašepkala.

Trhlo somnou.

Keď som otvoril oči, všade bola tma. Uvedomil som si, že ležím v posteli. Mávnutím ruky som rozsvietil svetlo v izbe a uvedomil si, že všetko bola pravda. Posadil som sa na posteľ a očami prechádzal po zdemolovanej miestnosti.

Postavil som sa, vzal si nejaké oblečenie a utekal sa osprchovať. Len čo som sa dosprchoval, išiel som do čarodejníckej knižnici, ktorá bola v byte. Očami som prebehoval po každej knihe a čítal názvy. Skončil som s trinástimi knihami v rukách a odišiel do obývačky. Rozsvietil som malú lampičku a sadol si do kresla vedľa nej. Otvoril som prvú knihu a začal čítať.

Chantria Barlowová

Z ťažkým nádychom som sa prebudila. Na krku som stále cítila pevný stisk. Bolel ma celý krk.

Pomaly a nepokojne som mykla s tvárou z prava do prava a vydala nepokojný vzdych.

,,Konečne si hore Chantria." Započula som známy mužský hlas. Preboha. On? Ale prečo? Ako je to možné? Všetci sme mu verili.

Pomaly som otvorila oči a meter predomnou stál riaditeľ našej školy. Chcela som sa rozutekať preč ale nemohla som. Nohy aj ruky som mala previazané o stenu. Očami som skenovala okolie. Nachádzali sme sa v nejakej kamennej starej jaskyni.

Celé steny boli popísané starodávnym jazykom zem bola posypaná pieskom a všade horeli ohne v obrovský vázach. V strede miestnosti bola kamenná zem v tvare štvorca a na nej čarodejnícka hviezda. Po bokoch miestnosti stáli čudné tvory z oštepom.

Na jednej strane ich bolo päť a aj na druhej. Hľadeli dolu na svoje znetvorené nohy. Oko, ktoré mali medzi tekutými bublinami na chrbte, žmurkalo.
Striaslo ma a opäť som sa pozrela na riaditeľa.

,,Prečo?" Zašepkala som s nechápavým pohľadom.

,,Nie je to jasné? Chcem byť najmocnejší." Usmial sa ,,a s tvojou mocou sa mi to podarí."

Mlčala som. Za riaditeľom sa na poličke nachádzali v sklenených pohároch nejaké svetlá. Boli to žiarivé guličky, ktoré sa vznášali.

Zelená, čierna, bledomodrá, žltá a biela.

,, Joker." Povedal z ničoho nič riaditeľ.

Vedľa mňa sa zjavilo to isté monštrum, ktoré ma unieslo. Chytil ma jednou rukou za zviazané ruky a padla som na zem. Nohy a ruky som mala bohužiaľ stále zviazané ale tentokrát ma stena nedržala. Držal ma on.

,,Odnes ju do cely." Rozkázal riaditeľ a Joker ma bez slova ťahal po pieskovej zemi preč z miestnosti.

Netušila som, kde to som ale vyzeralo to ako pyramídy vo filmoch. Ťahal ma cez úzku a dlhú chodbu až zastavil v slepej uličke. Mávnutím ruky stena pred nami zmizla a z celej sily ma hodil dnu. Narazila som do steny s celým telom a padla na zem ako vrece zemiakom.

Stena sa znovu začala objavovať až Joker za ňou zmizol. Pár sekúnd nato, sa v miestnosti objavil malý oheň na jednej fakle. Ruky a nohy sa mi oslobodili z povrazov a ja som nimi mohla opäť pohybovať.

Až teraz, som si uvedomila, že som nevidela za celý čas žiadne okná. Zdvihla som zrak a obzerala som sa naokolo. Nikde nič bolo len kamenné steny.

V rohu som zbadala nejakého muža. Sedel opretý o stenu, nohy mal vystreté a hľadel na mňa. Bol starý. Biele a riedke vlasy mal pod plecia. Bradu mal dlhšiu a do špicu. Vyzeral byť vyhľadovaný, pretože bol veľmi chudý. Kosť a koža.

,,Kto si?" Zašepkal unavený hlasom.

,,Som Chantria Barlow." Stála som na mieste.

,, Takže ťa získal." Vzdychol ,,Som Eduard Whitlock."

Podišla som k nemu ,,mysleli sme, že všetci sú mŕtvi." Chytila som ho za ruku a dal mu to svojej energii. Muž sa zhlboka nadýchol a do tvári sa mu vrátil život.

,,Musíš ho zastaviť." Začal ,,sľúb mi, že ho zastavíš!!" Vzal obe moje ruky a pevne ich stisol.

,,Ale ako?" Šepla som.

,,Videla si tie farebné žiarivé vznášajúce guličky?" Začal.

Potichu som prikývla a počúvala, čo mi Eduard Whitlock povie.