Štyri Východňarky V Japonsku

1. Nápad💡

Bolo skoré júnové ráno a slnko príjemne hrialo. Malé vojenské letisko sa ešte len teraz prebúdzalo a bola som jedniná na ňom. Chcela som urobiť technikom radosť a natankovať lietadlá, preto tu bolo všade cítiť benzín. Som trochu nešikovná.

Keď sa mi už druhý krát za deň podarilo vyliať natankovanú bandasku, zanadávala som. Znova som sa vrátila do hangáru aby som ju naplnila. Zrak mi medzi tým padol na fotku zavesenú na stene vedľa mojej skrinky. Boli na nej moje tri kamarátky zo základnej, aj po jej skončení sme sa stále stretávali, až pokiaľ neprišla výška. Keď si spomeniem na to, že ony boli tie, ktoré stále hovorili, že na vysokú nikdy nepôjdu, chce sa mi smiať. Teraz sa ešte stále museli trápiť s učením. Aha na mňa, mne stačil vojenský výcvik, pilotný preukaz a mohla som zarábať. Keď som odišla do armády a oni na vysokú, odcudzili sme sa. Stále mi to je ľúto.

Položila som na zem bandasku a vzala do ruky fotku. Obzrela som si ju. Vysoké červeno vlasé dievča v čiernom tričku, to bola Ter, ako sme ju prezývali. Vedľa nej sa vyškierala Diana, tmavovlasá, okuliarnatá milovníčka kórejských drám. Ja som vykukovala pomedzi nich a usmievala som sa svojim pošahaným úsmevom, v krátkych hnedých vlasoch som mala žltú čelenku. Sofia, krátko vlasá až chlapčenská ukazovala palec hore. Vzdychla som si. Chýbajú mi tie časy.

Odložila som fotku na späť a venovala sa plneniu svojej úlohy. Zrazu sa za mnou ozval hlas jedného z technikov.

,,Vidím, že sa z teba stala žena činu," povedal posmešne Marko Otočila som sa a opätovala mu úsmev.

,,Nemáš za čo," podišla som k nemu a strčila mu bandasku do ruky, ,,môžeš pokračovať."

,,Aspoň si sa snažila," povedal mi do chrbta. Narážal na niekoľko mlák drahoceného benzínu.

Ani som sa naňho nepozrela a vošla späť do hangáru. Znova som vzala do ruky fotku a prezreli si ju. Možno by som na nich mala zabudnúť a prestať sa trápiť kvôli našemu priateľstvu. Každý kto má pozná vie, že pre mňa sú rodina a priatelia to najdôležitejšie už od mala. Nevedela som či sa chcem toho takto vzdať.

Začula som Markove kroky v hangári. Podliezol trup jedného rozbitého lietadla a nakukol mi cez rameno. Videl kam smeruje môj pohľad.

,,Zasa sa trápiš?" Nepotreboval počuť moju odpoveď. Bola mu jasná.
,,Tak mi napadlo," začal, ,,ešte si ich na narodeniny nikam nepozvala. Máš už predsa 22. Je to skvelá šanca ako obnoviť váš kontakt." Navrhol. Pomaly som otočila hlavu. Toto vlastne nebol zlý nápad.

Objala som ho okolo krku a radostné zvýskla: ,, To je skvelý nápad." Pustila som ho aby sa mohol nadýchnuť a pokračovala som. ,,Skúsim pohľadať ich čísla."