Štyri Východňarky V Japonsku

3. Stretnutie👭👭

Sedela som v klimatizovaného kaviarni na začiatku mesta a sledovala dvere. Čakala som na svoje kamarátky a premýšľala nad tým, či ich vôbec spoznám, od kedy sme sa videli naposledy uplynula dlhá doba. Bola som trochu spotená, keďže vonku bolo horúco.

Mala som sa prezliesť, pomyslela som si.
Cestou v električke na mňa ľudia trochu pokutovali, keďže som mala na sebe maskáčové montérky, v skrinke som nenašla nič, čo by sa hodilo do slnečného počasia a domov sa mi ísť nechcelo.

,,Donesiem vám ešte niečo?" Spýtala sa čašníčka, keď na stôl položila už tretí multivitamínový džús.

,,Nie, ďakujem. Ale ešte chvíľu si tu posedím, na niekoho čakám," vysvetlila som.

,,Ahá, chápem," čašníčka sa na mňa usmiala a spýtala sa, ,,stretko z tinderu, prvé rande alebo stretnutie po rokoch?" Zaujímalo ju. Prekvapila ma jej dedukcia. Keď videla môj výraz, otriasla sa a snažila sa to zahovoriť. ,,Prepáčte mňa do toho nič, len..."

,,Je to stretnutie s kamarátkami po rokoch," prerušila som ju a obdivne sa usmiala, ,,ste dobrá."

,,Ďakujem, viete, keď pracujete v reštaurácii, vyznáte sa a ste zvyknutá na divné veci," vzala môj pohár na tácku a záhadne sa usmiala, ,,príjemné stretnutie."

Kývla som jej na znak vďaky a znova svoj zrak upriamila na dvere. Práve včas. Zaznel zvonček na dverách a dnu vstúpila vysoká žena. Mala oblečené modré pásikavé šaty a sňala si z okuliarí slnečný klip. Sofia. Rozbehla som sa k nej a tuho ju objala. Mierne ju to prekvapilo a vystrela sa.

,,Sofia, ja neverím, že si to vázne ty," zrazu som si niečo uvedomila a pustila ju, ,,si to ty, že?"

,,Neboj sa ty trdlo," chytila ma okolo pliec a išli sme si sadnúť. Položila svoju kabelku na zem sa usadila sa.

,,Ufff," vydýchla som, ,,keby si to nebola ty. Bolo by to trápne."

,,To by bolo. Ale šak tebe to aj tak nevadí," v Tom mala Sofia pravdu.

,,Dievčencé, ahojte!" od dverí sa ozvalo radostné pišťanie a k nám sa rozbehla Diana, stále rovnako šibnutá ako ja. Mala oblečené krátke zelené tričko a kraťasy. Za ňou pomalým krokom kráčala Ter, ktorá si bola schopná obliecť čierne rifle aj tričko v 30°C v tieni. Vlasy mala stále krátke a červené ako som si pamätala. Terina tvár bola ravnako ingnoranská, takže keď si sadla nebolo spoznať, či je nadšená alebo jej to je jedno.

,,Som šťastná, že ste tu," povedala som úprimne, ,,no ako ide život?" Čakala som na ich odpovede a usmievala som sa ako také dieťa, ktoré práve od rodičov dostalo novú bábiku.

,,Ja chodím na medicínu," pochválila sa Diana a dala si dole zarosené okuliare.

,,Moja cukráreň stojí," povedala vážne Ter, ,,čo sa týka právnickej fakulty, mám zatiaľ samé Céčka."

,,V galérii mi vystavili prvé obrazy," usmiala sa Sofia. Čašníčka im medzi našim rozhovorom doniesla kávu.

Trocha som zosmutnela. Mojim kamarátkam bolo dobre aj bezo mňa. Som si istá, že si na mňa za ten čas ani nespomenuli, keď majú tak dobré životy.

,,A čo ty Peti? Pochváľ sa," zaujímala sa Diana, ,,poslúchla si otca a šla na vojenskú?" Všetky položili svoje hrnčeky a čakali na moju odpoveď.

Zrazu som nevedela, s čím sa mám pochváliť. S ťažkou fyzickou prácou za štátny plat? S málákami benzínu? S nedostatkom kyslíka po pristátí? S hnusním šéfom?

,,No...," Premýšľala som, ,,bola som na výcviku a spravila pilotný preukaz. Teraz mám povolenie lietať na lietadlách, vrtuľníkoch a aj na Mig29, čož je stíhačka." Usmiala som sa.

,,OMG, ty vieš lietať? Tak to by sme mohli ísť na výlet do nejakej dobrej destinácie," zasmiala sa Sofia.

,,Pamätáte si, ako sme vždy, keď sme sa v škole nudili plánovali výlet do Japonska?" povedala zrazu nadšená Ter, ,,čo keby sme tam išli. Ja a Sofia po japonsky vieme a dohovorili by sme aj za vás. Peťka nás tam môže odviesť." Všetky sa na mňa prosebne pozreli. Nechcela som ich odmietnuť ale...

,,Prepáčte, to asi nemôžem," začala som s vysvetľovaním, ,,za prvé: musela by som si vybaviť povolenie. Za druhé: nemôžem len tak odísť z práce, šéf by ma zabil a za tretie: nemôžem pilotovať 12 hodín v kuse. Tiež potrebujem odpočinok."

Všetky sme si naraz vzdychli.

,,Ale môžeme ísť normálnym komerčným lietadlom," usmiala som sa, ,,mne by sa taký výlet páčil. Ešte som ani neoslávila narodky."

,,Išli by sme. Ale je to drahé a ja som všetky peniaze štúrila na školné," Terka sa nervózne poškrabala za hlavu.

,,Na podobne," pridali sa Diana a Sofia. Nasledovala dlhšia odmlka.

Ach, márnosť. Mohli sme ísť na skvelí výlet, mohla som sa zasa zblížiť s kamarátkami a všetko by mohlo byť tak ako predtým. Ale to sa nestane, iba ak...

,,Dobre, chápem. Skúsim si vybaviť to povolenie a zariadiť to, " pristúpila som nakoniec. Prečo by som nemala po dlhom čase kývnuť na takýto spontálny nápad? ,,Ale budeme si robiť zastávky po každých... Štyroch hodinách," dodala som.

Všetky naraz radostné zvýskly a priskočili ku mne. Tuho sme sa objali a ja som konečne mala pocit, že je nádej aby bolo všetko zasa tak ako predtým.

,,Takže kam sa ide?!" Spýtala som sa a snažila sa vyhecovať moje kamarátky do skandovania.

,,Do Japonska!" ,,Do Kóreji!"

Všetky sme zrazu stíchli a pozreli sme sa na Dianu Si šibnutá? Pohľadom.

,,Do Japonska," zopakovala Didi znova. Potom sme sa radšej rýchlo utíšili, lebo sme si všimli, že nás sleduje celá kaviareň. Čašníčka sa na mňa spoza pultu usmiala. Úsmev som jej opätovala.

Sedeli sme tam ešte najmenej dve hodiny a rozprávali sa čo sme zažili za ten čas, čo sme sa nevideli. Vymenili sme si aj adresy. Cítila som sa šťastná, ale až do vtedy, keď sme sa rozišli a ja som si spomenula, že budem musieť za niekým zájsť. Na prázdno som prehltla. Musím za majorom Revajom, aby som si vybavila povolenie a dovolenku.