Štyri Východňarky V Japonsku

4. Povolenie🧾

Autobusom som sa odviezla späť na letisko a po niekoľko minútovom leteckom okruhu som sa rozhodla zájsť za šéfom. Cestou ku kancelárii som stretla Marka.

,,No čo? Ako bolo?" Spýtal sa s úprimným záujmom.

,,Bolo to fajn. A hádaj čo. S dievčatami sme sa dohodli, že pôjdeme na vílet do Japonska a ja nás odveziem," povedala som mu.

Markovi spadla sánka. ,, Ja sa v tom síce nevyznám, ale nepotrebuješ mať náhodov na let do Japonska povolenie?" spýtal sa.

,,No hej. Idem si to vybaviť s majorom," pokračovala som v kroku.

,,To ti nedovolí," zasmial sa Marko.

,,Možno dovolí, od kedy som tu, ešte som nečarpala dovolenku," odvetila som mu.

Obdiaľeč pristávacej dráhy sa nachádzal malý domček, keď bola kancelária. Jemne som zaklopala. Zpoza dverý sa ozvalo ďalej, tak som vošla.

,,Dobrý deň," pozdravila som.

Major Revaj sa na mňa zamračene pozrel. ,,Kde sa túlate, slečna Jurkovičová?" spýtal sa vyčítavo.

,,Bola som na obed, mala som pauzu," odvetila som prosto. Bola to pravda a na toto mi nemal čo povedať. Niekedy mám pocit, že má Revaj nemá rád.

Revaj vzdychol a pokračoval. ,,Ach, toto mi je viac menej jedno," obrátil zrak a vypisoval nejaké dokumenty, ,,chcel som po vás poslať. Mám pre vás misiu."

Fajn, povolenie počká, pomyslela som si.

,,Doručia nám dôležitý balíček a potrebujem, aby ste ho niekam dopravili. Je to veľmi dôležité," pokračoval a ukázal na mňa perom, ,,vy ste naša najlepšia pilotka, preto sa o to postaráte." Trocha som sa zaradovala, pochvala ma potešila.

,,A kam to mám odviesť?" chcela som logicky vedieť. Nemôžem predsa letieť a nevedieť kam. Kývol na mňa aby som si sadla a tak som aj urobila. Položila som mobil na stôl a oprela sa o operadlo.

,,To je zatiaľ tajné. Poviem vám to až zajtra ráno tesne pred odletom. Poletíte presne o piatej," šepol. Jeho slová má mierne vzrušili. Nikdy som nerobila nič dôležité a toto dôležito znelo. ,,Za túto službu dostanete zaplatené aj keď to nie je v záujme armády," dokončil.

,,Pane, nemohla by som namiesto peňazí o niečo poprosiť," vycítila som príležitosť opýtať sa na to povolenie. Spýtavo na mňa hľadel. ,,Prosím. Chcela by som povolenie lietať na všetky kontinenty," poprosila som. Major sa na chvíľu odmlčal. Rozmýšľal, či mi to vybaví, alebo nie.

,,Tak dobre. Ak si to prajete," podoprel si bradu rukami, ,,na misiu budete aj tak potrebovať povolenie a uistenie štátu, že sa nejedná o nepriateľské bombardovanie." Na svojej poslednej poznámke sa zasmial.

,,Ďakujem. Dovidenia, pekný zvyšok dňa," pozdravila som a chytila kľučku.

,,A Jurkovičová? Poriadne sa vispite, budete letieť dlhšie ako ste zvyknutá," zavolal na mňa. Prikývla som a zavrela za sebou dvere.

Marko stál opretý o stenu a fajčil napriek tomu, že je to zakázané. Postavila som sa vedľa neho, a chystala sa mu dať pocítiť jeho miľný skepticizmus.

,,Hádaj, kto bude mať povolenie letieť do Japonska," posmešne som sa usmiala.

,,Hmmm," tváril sa, že veľmi premýšľa, ,,budem hádať. Pilot Lukáš." Pousmial sa. Prevrátil som nad ním oči a odtiahla som ho k lietadlu, keď mám zajtra letieť ďaleko, potrebujem, aby mi ho niekto skontroloval.

***

Kontrola trvala dlhšie, ako som očakávala. Obaja sme mali koniec zmeny a Marko ešte stále Mrakovy opravoval navigačný systém a primontoval mi ku prednému sedadlu držiak na kávu.

,,Som rada, že ti namne tak záleží," podpichla som ho, keď zapol čisto opravenú navigáciu.

,,Nerobím to pre teba, robím to pre Mráčika," láskyplne pohladkať palubnú dosku na čo sa mi jemne zdvihol kútik úst.

Zrazu sme začuli hukot motora na príjazdovej ceste. Po samom strede dráhy si to drtilo čierne Mitsubishi. Vyzeralo draho. Keďze sme boli posledný ľudia v hangári a druhá zmena ešte neprišla, auto zastavilo pri nás. Vystúpila z neho staršia dáma. Mala po ramená dlhé tmavohnedé vlasy. Bola oblečená v elegantrních čiernich šatách, ktoré lichotili jej postave. Bola celkom chudá . Vykračovala si to k nám na vysokých podpätkoch a v ruke držala stredne veľký čierny kufrík.

,,Ty vole. Tá bude zazobaná," šepol Marko a ani jeden z nás nespustil oči zo ženy.

,,Zdravím," pozdravila s kamennou tvárou. V jej mocnom hlase som matné rozoznávala ázijský prízvuk. Zločila si slnečné okuliare a odhalila nám šikmé čierne oči. Pripísala som si malé bezvýznamné plus za odhad. ,,Hľadám majora Juraja Revaja. Poraďte mi, kde ho nájdem!" doslova nám to rozkázala, jej mocný hlas sa pritom ozýval celým hangárom.

Bezslova a totálne ohúrení sme ukázali na domčeko- kanceláriu nášho šéfa. Ani nepoďakovala a znova si sadla do auta.

,,A poďakovanie?" Spýtal sa Marko a hral urazeného. Žena sa naňho otočila a prebodla ho zabijáckym pohľadom. Ja som si v duchu zaň ho búchala hlavu o stenu.
,,Len som sa spýtal," Marko ospravedlňujúco zdvihol ruky, ,,a dávajte si pozor aby vás nesejmulo lietadlo!" Dodal, keď žena nastúpila do auta a namierila si to krýžom cez letisko. Tresla som ho po hlave za jeho poznámku na čom sa zasmial.

Premýšľala som nad ženou. Žeby bola ona doručovateľka balíčka? Žeby ten kufrík, čo držala, bol to čo mám doručiť? Nevedela som, či sú moje hipotézi správne, ale bola vľká šanca, že áno. Z myšlienok má vytrhlo cvenganie popadaného náradia, ktoré Marko práve balil.

,,Už pôjdem," povedal a odložil náradie, ,, zajtra sa s tebou ešte prídem rozlúčiť."

,,Chceš vedieť kam a prečo letím. Že?" zasmiala som sa.

,,Možno," povedal neurčito a nasadol na bicykel, ,,čau." A už ho nebolo.

No keď odišiel on... Vybrala som si zo skrinky ruksak a skontrolovala či tam mám všetko. Potom som sa ešte pozrela do vrecka na monterkách a... Kde mám mobil? Snažila som sa si spomenúť, kde som ho videla na posledy. Mala som ho v kaviarni, keď som odchádzala dala som ho do vrecka, potom som prišla za šéfom. Aha, on je ešte stále v kancelárii na stole.