Štyri Východňarky V Japonsku

19. Operácia: Záchrana

Sedela som pripútaná na stoličke a podupkávala nohou. Začínala som sa poriadne nudiť. Ter a Kashi stále spali, Diana trpela a žena so mnou strácala trpezlivosť.

,,Sofinka, stačí, keď mi povieš, kde je pilotka s bombou a všetkých vás pustím," usmiala sa. Vstala od stola a prešla ku mne.

,,Keby som len vedela," pozrela som sa niekam preč.

,, Yuna. Pilotka v kasárňach nie je. Musela zistiť, že tam budeme," do miestnosti vpochodoval ten na na prvý pohľad milí týpek Revaj, ktorý nás uniesol. Pre niekoho je jeho šéf zlý, kvôli tomu, že mu nedal prémie. Petrin šéf sa nás snaží zabiť, takže hádam, že je to horšie ako zlá výplata.

,,Tajná služba. Stavím sa, že to boli tí otravný idioti," zavrčala Yuna a v jej hlase bolo počuť nenávisť. ,,Telefón," riekla zrazu a zdvihla ukazovák. ,,Mohli by sme nájsť jej približnú polohu."

Revaj sa usmial a naklonil sa ku mne: ,,Zlatko, mohla by si nám povedať telefónne číslo pilotky?"

Bola som ticho.

Yuna už úplne stratila trpezlivosť a chytila ma za bradu. Prinútila ma pozrieť sa jej do očí.

,,Hovor!" vykríkla naštvane, ale Ter ani Kashiho to nezobudilo.

,,Ja neviem jej telefónne číslo," odtiahla som sa od nej. ,,Keď jej chcem zavolať, kliknem na ikonku s jej menom. Ale mobil teraz nemám takže..."

Yuna znova zavrčala.

,,Upokoj sa, to dievča ťa iba provokuje," Revaj ju chytil za ramená a masíroval ju. Uvoľnila plecia a vzdychla. Asi majú medzi sebou nejaký love story, čo ja viem. Ale bolo to nechutné.

***

Čašníčka zastavila pri ceste. Nachádzali sme sa v chudobnejšej časti mesta. Vystúpili sme a odomkla mi putá.

,,Ďakujem, to je od vás milé," poznamenala som sarkasticky a pošúchala si zápästie.

,,Vážne sa ospravedlňujem za tie putá," nervózne sa usmiala ,,je to štandardný postup." Ak bola táto ženská fakt agentka, tak je pravdepodobne tá najmilšia, akú kedy stretnem.

Stáli sme pred starou bytovkou. Čašníčka šla neohrozene dnu a ja som sa držala za ňou. Vyšli sme na tretie poschodie. Silno zaklopala. Trvalo asi päť sekúnd než sa spoza dverý ozvala japončina. Čašníčka niečo odpovedala a dvere sa otvorili.

Stál v nich muž so zelenými vlasmi a v ruke držal katanu, ktorou mieril na Čašníčku. Zmenila svoj milí úsmev na kamennú tvár a prstom posunula čepeľ smerom dole.

,,Rada ťa vidím braček," usmiala sa falošne a bez pozvania vkráčala dnu. Ja som cupitala za ňou. Držala som si odstup od muža.

,,Vipadni," muž ukázal na dvere, ,,keď niekto zistí, že si tu, budem mať problém."

Vtedy som si uvedomila, že im rozumiem.

,,Tak počkať. Myslela som si, že ste Japonci. U vás dáva zmysel, že viete slovenčinu, keď u nás špehujete," zamyslela som sa a ukázala na muža, ,,ale vy. Čo ste vlastne zač?"

,,Zabudla som to vysvetliť. Naša mama bola Slováčka. Sme bilinguálne deti," zasmiala sa Čašníčka.

,,Vipadni!" zopakoval muž hlasnejšie. Trochu som sa strhla.