Štyri Východňarky V Japonsku

Dianine stratsti a radosti😫😊

Poznámka. Keďže Japonci berú symboliku čísel veľmi vážne, rozhodla som sa, že trinásta kapitola nebude mať označenie 13. (Je to číslo nešťastia, ale to asi každý vie)

V bruchu mi vyhrávali muzikanti. Mierila som do reštaurácie vedľa Drink factory, ktorú odporučil Kashi a dúfala, že tam budú vedieť po anglicky.

Po mojich minuloročných skúsenostiach vo Francúzku som sa bála ozvať po anglicky, keďže tam ľudia boli veľký patrioti. Stačilo, že ste vyslovili len jedno slovo v inom jazyku ako vo francúžtine a už po vás nejaký starý dedko hádzal naštvané pohľady.

Reštaurácia z vonku nevyzerala nič moc. Mala na predku ošuchaný modrí nápis v znakoch, na ktorom stálo Boh vie čo a vedľa neho bola nakreslená miska.

Jop, to bude ono.

Otvorila som dvere a ostala som stáť v nemom úžase. Vyzeralo to tam veľmi moderne. Steny boli hladké a mali červenú farbu. Viseli na nich obrazy rôznych kvetov a stromov. Stoly boli na štýl boxov ako v MC Donald's. Oná boli síce malé zo sivého skla, ale v reštaurácii bolo napriek tomu dosť svetla. A bolo tam celkom rušno. Tak rušno, že okrem normálnych čašníkov jedlo servírovali aj roboti. OMG.

Keďže nebolo miesto na sedenie, vybrala som sa rovno k pultu, ktorý sa nachádzal presne v strede toho všetkého. Za pultom bolo pár kuchárov, ktorý pred očami všetkých pripravovali jedlo a jedna mladá slečna, ktorá vybavovala objednávky.

Keď som sa priblížila k pultu, slečna hneď prešla na angličtinu. Určite spoznala, že som cudzinec.

,,Zdravím. Čo si dáte?" milo sa na mňa usmiala. Presmerovala som svoj pohľad na ponuku jedál a zamračila sa. Všetko bolo napísané v znakoch.

,,Prepáčte, nemali by ste prosím ponuku v angličtine?" Nervózne som sa usmiala.

,,Iste," podala mi do ruky jedálny lístok. Chvíľu som si ho prezerala a nakoniec vybrala štyri jedlá pre štyri hladné východňarky.

Ako sa asi Ter darí s tou domácou, premýšľala som počas toho, ako som sledovala kuchárov pripravovať sushi pre Ter, kuracie mäso s ryžou pre mňa, Rybu pre Petru a Yakitori pre Sofiu.

Slečna mi následne zabalila jedlo do prenosných tašiek a povedala cenu.
Už- už som vyťahovala platobnú kartu, keď vtom som sa zarazila.

Neplaťte kreditkami, hlavou mi preleteli Petrine slová.

,,Ách, ja som ale hlúpa," položila som tašky s jedlom na stôl, ,,nemôžem si ho vziať. Nemám hotovosť."

,,To nevadí. Berieme aj kreditné karty," odvetila slečna.

Nevedel som, ako jej mám vysvetliť, že nemôžem platiť kartou. Chcela som sa otočiť a odísť, keď vtom sa ozval muž čakajúci pri pulte na svoju objednávku.

,,Ja to za ňu zaplatím," povedal po anglicky a skôr než som stihla niečo povedať, priložil svoju kartu na terminál.

Super, teraz som dlžná.

,,Nie to ste nemuseli," nevedela som, čo mám povedať, len som tam stála ako tupá a pozerala na muža. Mal zelené vlasy a na sebe koženú motorkársku bundu. Musím priznať, že bol celkom hot.

,,Vždy rád pomôžem dáme v problémoch," odvetil a vzal svoju tašku s jedlom. Otvoril ju a vybral si misku s polievkou. Došlo mi, že mám ešte čas pokiaľ odíde.

Vyšla som z von a očami hľadala bankomat, o ktorom hovoril Kashi. Nemohla som toho muža nechať ísť bez peňazí. Našla som bankomat. Chvíľu som na ňom lúštila znaky, ale hravo sa mi to podarilo. Nebola som presne istá koľko vybrať, preto som pravdepodobne vyprázdnila celý bankomat. Rodičia budú mať radosť.