Štyri Východňarky V Japonsku

12. Ramen 🥣

Zobudilo ma škvŕkanie v bruchu. Napriek tomu, že som spala niekoľko hodín a postele tu boli celkom pohodlné, som sa cítila rozbitá. Ruka mi od zvierania rúčky kufríka tŕpla. Posadila som sa na posteli a hodnú chvíľu premýšľala, kde som. Ach, no jasné. Japonsko.

Zoskočila som z postele a vybrala z ruksaka tenisky. Na vojenské kanady bolo toto počasie veľmi horúce. Potom som si ruksak dala na plecia a rozmýšľala, či sa dievčatá už nevrátili. Nástenné hodiny ukazovali 11:30. Usúdila som, že určite nie. Pokiaľ si nezohnali nejaký odvoz do mesta, určite ešte blúdia niekde v poliach.
Jednoduché by bolo im zavolať, ale to som nemohla. Revaj by mohol ľahko odhaliť našu približnú polohu. Preto, keďže som sa nechcela stratiť v neznámom meste, som tu na nich musela počkať. Ale ten hlad ma zabíjal.

Otvorila som preto ruksak a vybrala z neho energetickú tyčinku. Zjedla som ju, ale normálne jedlo nahradiť nemohla.
Prehodila som si kufrík do druhej ruky a ruksak hodila pod posteľ. Vybrala som sa teda na chodbu. Sú to kasárne, musí tu byť nejaká jedáleň.

Bolo mi horúco, čakala som, že tu nebude klíma. Vyšla som vonku na malú terasu. Stál tam jeden z vojakov a fajčil. Keďže sa blížil obed, slnko pálilo. Zapozerala som sa na vojaka. Bol mladý, mohol by vedieť po anglicky.

Pristúpila som k nemu a prepla na angličtinu: ,,Ahoj, mohla by som sa prosím opýtať, nie je tu niekde jedáleň, alebo niečo kde dávajú jedlo?" Nebola som si istá, či som sa to opýtala správne, ale muž sa usmial.

,,Tu bohužiaľ nie, jedlo nám dovážajú. Ty si nová?" mal príjemný hlas. Obzrel si moju uniformu. Vtedy som si uvedomila, prečo mi je tak teplo. Ešte stále mám na sebe maskáčové monterky.

,,Nie, ja... ja a moje kamarátky sme pricestovali. Som pilotka," vysvetlila som.

,,Takže tvoje lietadlo tu dnes ráno hučalo," pokýval hlavou a hodil cigaretu do koša, ,,povieš mi aj svoje meno? Pilotka?"

,,Som Petra," nastrčila som k nemu ruku, ktorou mi potriasol, ,,a ty?"

,, Tetsuho Takehiko," odvetil nenútene, ,,poznám jednu reštauráciu v osade. Majú tam ramen." Absolútne som netušila, čo je ramen, ale v tej chvíli, by som zjedla všetko.

,,Tak vďaka. Zájdem tam a pohľadám ju," otočila som sa na odchod.

,,Počkaj," zastavil ma, ,,môžem ťa tam odprevadiť, ak chceš. Jedlo, ktoré vozia je studené a nechutné."

,,Fajn, ale prezlečiem sa. Je tu väčšie teplo ako som čakala," zasmiala som sa a on tiež. Vrátila som sa do izby a hodila na seba žlté tričko a biele kraťasi. Ešte som si nasadila šiltovku a mohlo sa ísť.

,,A odkiaľ ste s kamarátkami pricestovali?" opýtal sa, keď sme boli pešo na ceste do dediny.

,,Slovensko," odvetila som jednoducho.

,,Bývalé Československo? V Európe?" spýtal sa nenútene. Vždy keď hovoril, tak to znelo nenútene. Pripomínal mi Marka. Sakra, Marko, zabudla som na neho. Čo ostatným asi Revaj nahovoril? Ako im vysvetlil, že som odišla?

,,Áno, ako vieš?" tiež som to skúsila povedať nenútene, ale vyznelo to skôr, ako by som sa hnevala. Očividne ho to pobavilo.

,,Môj kamarát zo základnej miluje vašu krajinu. Vie o nej všetko, stále mi púšťal ľudové piesne a hymnu a pozeral hokej. Taktiež hovoril, že ste alkoholici," zasmial sa, ,,myslel som si, že je blázon."

Vošli sme do dediny a prešli sme okolo plechovej búdky, autobusová zastávka. Na ulici bolo mŕtvo. Ani som sa nečudovala, bolo fakt horúco. Asi som sa mala natrieť opaľovacím krémom.

,,Aspoň niečo vie. V zahraničí som stretla ľudí, ktorí sa ma pýtali, či máme na Slovensku elektrinu," zasmiala som a on taktiež.

,,Tam je tá reštaurácia," Takehiko ukázal na drevený altánok so slamenou strechou. Boli v ňom dve drevené lavičky a stoly a výdajné okienko, v ktorom sedela staršia čiernovlasá žena. Pozdravil ju po Japonsky a objednal ramen. ,,Petra, toto je pani Hataraku," predstavil mi ju a žena sa na mňa usmiala. Tekehiko zrazu prešiel na angličtinu: ,,Je to mama toho môjho bláznivého kamaráta."

Sadli sme si za stôl a čakali na naše jedlo. Kufrík som si položila na kolená, aby som vedela rýchlo reagovať, keď mi ho niekto bude chcieť vziať. V stánku bol chládok, takže nie až také teplo. Aj tak som ľutovala ľudí pracujúcich na poli, ktorých sme míňali cestov. Pani Hataraku nám doniesla Ramen a paličky, s ktorými som ja, samozrejme, nevedela zaobchádzať. Snažila som sa do nich nabrať rezance, či čo to bolo, a zjesť to. Neúspešne, nakoniec mi vždy vykĺzla. Potom mi musel dať Takehiko krátku inštruktáž. Samozrejme, pani Hataraku sa pousmievala a sem tam sa aj nahlas rozosmiala na mojej nešikovnosti. Potom niečo povedala Takehikovi a ten sa zasmial.

,,Čo hovorí?" chcela som dychtivo vedieť.

,,Iba sa smeje, že sa to tak často nestáva. To že tu máme cudzincov. Vraj dnes stretla ďalšie tri," pretlmočil mi.

,,Ďalšie tri?! To budú moje kamarátky! Opýtaj sa jej, či náhodou nevie, kde šli," náhlila som ho. Tekehiko Hataraku pretlmočil moje slová a upokojujúco sa na mňa usmial.

,,Vraj ich do mesta odviezol jej syn, Kashi. Ten kamarát zo základky."

,,Ale veď ten je blázon!" spanikárila som.

,,Nie, on je iba blázon do Slovenska. Neboj sa. Poznám ho a ručím sa za neho. Tvoje kamarátky sú s ním v bezpečí," teraz už neznel nenútene.

,,Zo základky," jeho situácia mi bola povedomá, ale nechcela som mu vešať na nos náš príbeh. Vedela som, že ak by sa niečo stalo, Ter ich ochráni. Je zodpovedná. No teda, pokiaľ sa za tie roky nezmenila. Vtedy som si uvedomila, že svoje kamarátky už asi ani nespoznávam. Presne preto to treba napraviť a Japonsko si užiť, aj keď nás sem vlastne vyhnali problémy. ,,Ako sa vlastne z teba stal vojak?" zmenila som tému.

,,Po základnej som nastúpil tu do kasární na výcvik," vysvetlil, ,,pre sirotu je to najlepšia možnosť, ako sa zamestnať a najlacnejšia. Plus, plat je fajn." Bola som prekvapená, že sa mi takto otvoril. Vedela som, že nie je ten typ ľudí, ktorí stoja o ľútosť, preto som sa rozhodla to, že vyrástol bez rodiny ďalej nerozpitvávať. Nepoznali sme sa ani hodinu, ale aj tak som vedela, že tomuto človeku môžem veriť.

,,Páni. Po základnej. Bol si prakticky ešte decko," uvedomila som si, ,,u nás musíš mať nejakú strednú, dovŕšiť osemnásť a až potom môžeš nastúpiť na výcvik."

,,U nás sa do osemnástich trénuje," šibalsky sa usmial.

,,Tak to si asi veľmi dobrý," obdivne som pískla.

,,Ako dlho sa plánujete s kamarátkami zdržať?" spýtal sa a presunul svoj pohľad na jedlo.

Nad tou otázkou som sa musela normálne zamyslieť. Vtedy mi došlo, že nikde nebudeme v bezpečí, keď so sebou budeme mať tú bombu. Sakra, nemala som ten kufrík brať. ,,Dokedy bude treba. Moje kamarátky majú rozbehnuté... ako sa to povie? ...Kariéri. Potrebujú dlhžší oddych."

,,A ty?" pozrel sa mi do očí, ,,ty si oddýchnuť nepotrebuješ?"

,,Ja nie, mám rada svoju prácu," mávla som rukou a vypila vývar.

,,Lietanie musí byť skvelé," povedal zasnene, ale potom zvážnel, ,,a aj nebezpečné, nebojíš sa, že spadneš?" Pokrútila som hlavou. Nastalo ticho, kedy sme dojedali svoje porcie.

,,Petra?"

,,Áno?"

,,Čo máš vlastne v tom kufríku?" opýtal sa a hneď sa zarazil, ,,nemusíš odpovedať keď nechceš, len som zvedavý. Stále ho máš pri sebe a sleduješ ho." Stále som letmo pozrerala na kufrík, neuvedomovala som si to.

,,Ženské veci," odvetila som vyhýbavo.

,,Ahá. Prepáč," nervózne sa poškrabal po hlave.

,,To nič, pán zvedavý," zasmiala som sa, aby som odbúrala stres, ,,ale mala by som sa vrátiť do kasární. Moje kamarátky sa určite za chvíľu vrátia."