Štyri Východňarky V Japonsku

2. Vybavené😌

Zistila som, že mám strašný neporiadok v kontaktoch, ale po dvoch hodinách hľadania, premenuvávania a vymazávania kontaktov sa mi to podarilo.

Pekne pod sebou mi svietili mená mojich kamarátok, ktoré som nevidela roky. Pozrela som sa na hodinky, mala som ešte dosť času do začiatku smeny, takže som zmáckla tlačidlo. Mobil začal vytáčať Dianino číslo a ja som si vtedy uvedomila, že neviem, čo jej mám povedať. Marko sedel vedľa mňa na lavičke a trpezlivo má sledoval. Zrazu niekto zdvihol. Dala som mobil na odposluch.

,,Haló?" Povedala som, ,,je tam niekto?"

,,O môj bože," ozvalo sa z mobilu, ,,tak dlho som čakala pokiaľ mi jedna z vás zavolá."

,,Diana?" oči sa mu rozžiarili, ,,Ahoj." Zapišťala som nadšením. Marko sa postavil a odkráčal preč, asi mi chcel nechať súkromie alebo ho to nezaujímalo.

,,Prepáč, že som sa ti tak dlho neozvala. Mali by sme sa stretnúť a zavolať aj Sofii a Ter," povedala Diana nadšene a tiež zapišťala, ,, určite budú rady."

Zavolala som aj ostatným kamarátkam a dohodli sme sa, že sa stretneme v meste na káve, no oni na káve, ja si dám čaj aby som nebola hyperaktívna. Bola som z toho celého vzrušená, ale ešte som sa musela poďakovať Markovi, bol to predsa jeho nápad.

,,Jak to šlo?" Spýtal sa keď som vyšla za ním von, práve opravoval polámanú vrtuľu.

,,Perfektne, vďaka za nápad," usmiala som sa naňho. Dokonca to bol úprimný úsmev, bohužiaľ za chvíľu vyprchal.

,, Nemáš zač. Musí tu niekto racionálne rozmýšľať," otočil sa na mňa a zasmial sa. Prekrútila som očami a kopla ho do brucha. Zastonal a pustil štúbovák a chytil sa za brucho.

,,No poď ty fajnovka," teraz som sa zasmiala pre zmenu ja, ,,za odmenu ťa povozím na lietadle, pokiaľ tu ešte nikto nieje."

Vošli sme do môjho lietadla, no, nie je moje, ale lietam s ním tak často, že som mu dala meno Mrak. Áno, ja viem, divné meno. Je žlté s modrým a červeným pásom na trupe. Prišla som k čiernej prednej vrtuli a cvične ju rozkrútila, fungovala dobre. Marko si medzi tým stihol sadnúť na jedno zo zadných sedadiel. Preliezla som po krídle do kokpitu a pripútala sa. Marko tiež. Je zakázané lietať, keď v riadiacej veži nikto nie je a pri lokátoroch nikto nesedí. To pravidlo veľmi neporušujem, je to nebezpečné, ale raz za čas to neuškodí a keď vás pri Tom nikto nechytí. Veď keď som bola malá, porušovala som pravidlá neustále.

,,Drž sa," nasadila som si sluchadlá a Marko tiež. Zapla som motory a pomaly viedla lietadlo na vzletovú dráhu. Vrtuľa sa začala točiť. Po rozbehu som vzlietla a Marko radostne zvýskol.

Z hora bolo vidieť celé mesto, polia, ktoré zarastala kukurica a dediny. Pri pohľade na to som sa usmiala. Keď ma niečo stresuje, idem si zalietať, nie je to len moja práca. Je to aj moja záľuba a robím to rada. Presne tak by to malo byť. Raz niekto múdry povedal, že je šťastie, keď robíte prácu, ktorá vás baví.

Po jednom kolečku nad celým mestom som pristála na pristávacej dráhe. Vyhnala som Marka z lietadla. Smial sa, ale keď vystúpil, zamrzol mu úsmev na tvári. Mne tak isto.

Pri hangáry stál náš šéf. Mayor Revaj. Prečo prišiel tak skoro? zamyslela som sa.
Nevizeral nadšene.
,,Vidím, že sa bavíte," povedal posmešním tónom, ale vyžarovalo z neho varovanie, že si to odskáčeme, ,,do práce!!!"