Štyri Východňarky V Japonsku

20. Tokio veža🗼

,,Sú na Tokio veži," dokončila Čašníčka.

,,Ale prečo?" nechápal Iro. ,,Tam nie je sídlo organizácie podsvetia."

,,Jedine, že... Ach nie," vzdychla som a zapozerala sa smerom, kde sa k nebu vypínala slávna Tokio veža. ,,Ten kufrík nie sú len plány, je to bomba."

,,Do pekla!" zanadával Iro a vyceril zuby. ,,Oni sa asi zbláznili, chcú zničiť celé mesto!"

,,Umrie veľa ľudí," dodala Čašníčka.

,,Sami ich nezastavíme," povedala som, ,,určite majú so sebou všetkých členov organizácie podsvetia. Potrebujeme pomoc."

Čašníčka vytiahla mobil a vytočila nejaké číslo. Po chvíli to niekto na druhej strane zdvihol. Telefonovala v japončine a ničomu som nerozumela. Jej hlas znel naštvane. Potom bez pozdravu zložila.

,,Tak to je v riti," poznamenal Iro, ktorý rozumel každému jednému slovu.

,,Čo sa stalo?" nechápala som.

,,Museli to plánovať veľmi dlho. Obsadili tajnú službu," zamračila sa Čašníčka. ,,Sme v tom sami. Mám pocit, že to nedáme"

Nádej zasa vyhasla. Predstavila som si najhorší scénar, kde mesto vybuchne a všetci sú mŕtvy. Aj moje kamarátky. Nemohla som len tak uletieť a nechať to tak. Ja som sem tú bombu priniesla a aj ju odnesiem.

,,Ale no tak," postavila som sa a začala s motivačnou rečov. ,,Je to váš domov. Nemôžeme ho nechať vybuchnúť. Viem, že traja na to nestačíme, ale poznám pár ľudí, ktorí nám pomôžu. Aspoň dúfam."

Čašníčka aj Iro mlčali. Nakoniec prehovoril Iro. ,,Zabili sme pár ľudí, ale organizácia podsvetia má omnoho viac členov."

,,To nevadí," mávla som rukou. ,,V kasárňach je tiež celkom dosť vojakov."

Po dlhom presvedčovaní sme sa konečne zdvihli a natlačili sa na Irovu motorku. Čašníčkino auto skončilo s prepichnutími gumami.

Do kasární som navigovať nemusela. Dozvedela som sa, že tam Iro kedysi chodil, no potom ho vyhodili.Za čo, to už mi nepovedal. Rozhodla som sa, že sa nebudem vŕtať v nikoho minulosti.

Hodiny ukazovali pár minút po polnoci. Dúfala som, že Takehiko nebude spať.

Dvere boli zamknuté, preto sme sa všetci traja rozdelili a hľadali zadný vchod. Nakoniec sme nenašli vchod ale otvorené okno, ktorý som pred asi hodinou vyskočila. Nikto ho nezavrel. Zavolala som Čašníčku a Ira. Spoločne sme s pomocou Čašníčkinho lana s navyjakom vyliezli po lane do okna.

,,Kde býva ten váš kamarát?" spýtala sa Čašníčka.

,,To neviem, ale viem, že sa volá Tetsudo Takehiko, alebo tak nejak."

,,Poznám ho, 173. Ideme," Iro vykročil do chodby. Ocitli sme sa pred izbou. Čo najtichšie som zaklopala. Nič. Otvorila som teda dvere.

Miestnosť bola úplne rovnaká ako tá, v ktorej sme bývali my. Na dvoch poschodových posteliach spali vojaci a jeden z nich bol chvála Bohu Takehiko. Keby som vošla do zlej izby, cítila by som sa omnoho trápnejšie.

Po špičkách som prišla k nemu a zatriasla ním.

,,Takehiko. Potrebujem pomoc," prešla som na Angličtinu.

,,Hm, Petra? Čo?" rozospato sa opýtal. Otvoril oči a pozrel na mňa. Posadil sa na posteli, obalil sa dekou a vyšiel na chodbu. Premeral si Čašníčku a najmä Ira. Niečo sa ho opýtal po Japonsky. Iro mu krátko odvetil.

,,No vieš, máme problém," začala som. ,,Ten čierny kufrík je bomba, teraz ju má organizácia podsvetia, ktorá uniesla moje kamarátky a..."

,,Stop, stop, stop. Čo?" nechápavo hľadel. ,,Aká bomba?"