Kde spia nezábudky

3. Kapitola Svetlo v neznáme

Odrazu sa svetlo opäť vrátilo. Teraz bolo ale jasnejšie a objemnejšie. V hlave mi dunelo a v ľavom bedre mi prúdila silná pichavá bolesť. Čo sa sakra stalo?

Svetlo žiarilo všade okolo mňa. Až to bilo do očí. Kde to som?

„Som mŕtvy?" spýtal som sa nahlas samého seba. Za mnou sa niekto zachichotal. Prudko som sa otočil s hlavou smerom k chichotu. Nemal som to robiť, prešla mi ňou intenzívna bolesť. Postava za mnou bola celá zahalená v svetlohnedom plášti.

„Nie, ešte nie. Ešte je priskoro," prihovoril sa hlas. Bol tak známy, no kvôli ozvene sa skresľoval.

„Ešte predtým než sa vrátiš kamarát, chcem aby si vedel, že ak sa niekedy vrátim späť na tento svet, tak ako bígel. Na to pamätaj.."

S tými slovami žiara zmizla a ja som nabral prudký nádych ako keby som sa topil.

Ležal som. V bielej, osvetlenej miestnosti plnej ľudí. Všetci sa usmievali alebo si utierali slzy cez úsmevy. Ničomu som nerozumel, ničomu.

Chcel som utekať. Preč odtiaľto. Preč z tejto miestnosti. Preč od tých ľudí. Niekde ďaleko. Problém však bol, že som to nedokázal. Nedokázal som hýbať nohami. Sakra, nedokážem hýbať svojimi nohami!

Premkla ma panika, ktorá sa iste zračila aj v mojej tvári. Muž v bielom, dlhom plášti so stetoskopom sa ku mne priblížil. Bol to doktor. Alebo to mal aspoň napísané na menovke. Už viem kde som. Ako som sa tu však dostal?! Moje nohy...

„Chlapče," prihovoril sa, „viete ako sa voláte?"

Čo je to za otázku? Samozrejme, že viem. Nepoznám však ostatných. Kto sú?

Jemne som prikývol, pretože hlava mi pri každom pohybe tŕpla. „Brandon."

Chlap sa pousmial. „A viete kto som ja?"

„Doktor."

„Presne tak, ale to ste už asi prečítali z menovky. Avšak pamätáte si-," nedohovoril, dverami sa vrútila nejaká žena s mužom po jej boku.

Oči mali zaslzené a hnali sa ku mne. Čo do pekla?

Personál, hádam, pretože boli v oblekoch, ich zastavil a udržal v diaľke odo mňa.

„Brandon. Chlapček môj si v poriadku. Vďakabohu," vydala zo seba ženská.

„Pani Gavinová, prosím nerúťte sa takto na neho. Práve sa prebral a je v bolestiach. Tým, že by ste sa na neho ovalili by ste mu len uškodili," pokojným hlasom prehovoril doktor.

„Ja- ospravedlňujem sa. Ja- len. Moje zlatíčko je v poriadku."

„Áno je, no ak chcete, aby sa z toho dostal úplne musíte nás nechať pracovať a jemu dopriať oddych v kľude. Prídeme po vás, dobre? Nateraz si choďte prosím sadnúť von na lavičky."

Chlap vzal ženskú za ramená a odpratali sa von. Posledný krát sa ešte pri dverách pozreli na mňa.

„Už mu nič nehrozí. Nemusíte sa ničoho báť. Môžete sa v poriadku vyspať," presvedčil ju doktor a obrátil sa späť ku mne.

„Tí ľudia boli divní," vysúkalo sa zo mňa znenazdajky, keď sa dvere zavreli.

Ľudia v oblekoch sa jemne usmiali.

„Nepoznali ste tých ľudí? Neprišli vám povedomí?"

Zamračil som sa. „Prečo by mali? Vyzerali ako keby práve utiekli z ústavu."

Doktor si povzdychol, no neodpovedal mi, tak som kládol ďalšiu otázku ja: „Čo sa stalo? Ja...si na nič nespomínam a...necítim si nohy. Nemôžem s nimi pohnúť. Prosím povedzte mi, že...ja nemôžem..."