Kde spia nezábudky

13. kapitola Návšteva starého priateľa

Bez slova som sa oprel o vankúš. Nevedel som ako reagovať. Bol som nasratý na jeho mamu, na jeho otca, na vesmír, že niečo takéto dovolil. Na všetkých a hlavne na seba, že som mu nedokázal pomôcť. A to som ešte neprečítal celý denník. Nechcel som ho čítať a zároveň som po tom túžil, pretože zvedavosť bola silnejšia ako strach z toho, čo bolo ďalej.

Uložil som denník pod vankúš a presunul sa na vozík. Chcel som ho navštíviť. Jeho hrob. Od nehody som tam nebol.

A potreboval som aj kvety, nezábudky. Veľa nezábudiek.

Rodičia boli v robote a bratia zalezení v izbách. Opatrne som vyšiel až na ulicu. Cintorín bol od nášho domu len o tri ulice ďalej a po chodníku by som mal vyjsť. Nesmierne pražilo a po mne stekali kvapky potu. Sám sa tlačil na vozíku bolo zložitejšie než som si myslel. Po ceste som sa zastavil v kvetinárstve. Celý prepotený som došiel k bráne cintorína. Odľahlo mi, keď som vyzrel spoza mreží a tráva bola pokosená, inak by som sa tam na vozíku ani nedostal.

Od mamy viem, že Oliverov hrob bol niekde v strede, takže ho bolo zložité vôbec nájsť. Poradila mi orientovať sa podľa dvoch kríkov, ktoré do seba zapadali. Tam som vraj mal zabočiť.

Nastal však problém. Trávnik kde boli hroby delil schod, ktorý by nebol problém, keby som nemal vozík. Nech som sa akokoľvek snažil, nedokázal som ho vyjsť.

„Brandon?" Hlas spoza mňa ma vystrašil, ani som nepočul kroky.

Nedokázal som sa úplne otočiť a tak mi muselo stačiť periférne videnie. Jediné čo som videl boli svetlé vlny a bledomodré šaty až po zem.

Dievča prešlo vedľa mňa a až teraz som ju spoznal.

Maya. Či som chcel alebo nechcel na tvári sa mi zjavil úsmev. Od môjho odchodu z nemocnice sme sa nevideli, čo bolo už poriadne dlho. Znela trochu nachladnutá, hlas som preto najprv nespoznal.

Hodila sa mi okolo krku a cítil som, akoby mi mala každú chvíľu rozpučiť telo.

Prudko sa odsunula a šeptom zo seba vysúkala: „Dlho som ťa nevidela, prepáč."

Obzrela si mňa aj vozík, ktorý bol jednou stranou naklonený na bok.

„O čo sa pre boha pokúšaš? Veď ťa prekotí." Zasmiala sa a dopomohla ma vytlačiť na schod.

„Vďaka."

„Za kým si prišiel?"

Samozrejme, ešte stále bola priamočiara a pýtala sa len na to čo ju naozaj zaujímalo.

„Za kamarátom."

„Ou, to mi je ľúto."

Pokrútil som hlavou. „Ty tu niekoho máš?"

Povystrela bradu. „Babku a ro-" zastavila sa, aby sa opravila „Babku a rozhliadnuť som sa prišla po okolí."

Podvihol som obočie. „Čo si chceš rezervovať najlepšie miesto do budúcna? Nie je na to priskoro?"

Teraz prikrčila obočie aj ona, tak som dodal: „Prepáč, v hlave mi to prišlo vtipnejšie, teraz to znie morbídne."

Na čo však len pokrútila hlavou. „Vlastne, vieš čo? Rozmýšľala som nad nejakým miestom na juhu, aby na mňa svietilo slnko, ale na severe by mi zas mohlo príjemne chladiť. Ešte neviem." Podoprela si rukou bradu, akoby nad tým naozaj rozmýšľala a chcela si byť istá, že si vybrala dobre.

Teraz som sa ňu vyjavene pozeral ja. „Je to len vtip, že?"

„Záleží či si to aj ty myslel len ako vtip."

Ako mám pre boha odpovedať na toto? Jasné, že to bol vtip. Našťastie ma predbehla Maya.

„Tieto všetky sú pre kamoša? Nie je ich nejak...priveľa?" Pozerala mi na tašku zavesenú na jednom z madiel vozíka, vytŕčali z nej nezábudky.

„Poď," povedal som jej a na moje prekvapenie nenamietala, ani sa viac nepýtala. Ja som jej opisoval cestu k hrobu a ona ma tlačila.

„Oliver Diaz," čítala nahlas. „Sakra. Mal len osemnásť..."

Bez slova som prikývol a podal jej tri z nezábudiek. „Položíš ich na hrob?"

„Jasné, daj." Zachádzala s nimi opatrne, ako s novorodencom.

Hodnú chvíľu sme ešte stáli a sedeli pri jeho hrobe, nikto nič neprehovoril, nebolo treba. Keď sme odišli od Oliverovho hrobu prebiehali sme pomedzi ostatné, hľadal som tie, ktoré žiadne kvety nemali, ako som kedysi sľúbil. Mayi som stále nepovedal čo sme hľadali, ani prečo, chcel som jej to ukázať.

Zastavili sme pri jednom, ktorého kameň sa už pomaly rozpadal. Ani meno sa už nedalo poriadne prečítať. Bol to nejaký Silvester a zomrel pred tridsiatimi rokmi. Zaujímalo by ma, kedy ho niekto naposledy navštívil.

Po pol hodine sme minuli už takmer všetky kvety, ktoré som v taške mal. Zostali len dva a tie som dal Mayi, aby ich dala niekomu ona sama. Na ceste domov ma odprevádzala a tlačila. Konečne si dnes moje ruky oddýchli od tlačenia.

„Prečo sme tie kvety dávali ľuďom, ktorých sme ani nepoznali?" opýtala sa odrazu Maya zozadu.

„Pretože žiadny človek si nezaslúži byť zabudnutý."

„To máš od neho, že?" Cítil som v jej hlase úsmev.

Viem koho myslela, tak som prikývol. „Od neho som sa naučil veľa vecí."