Kde spia nezábudky

9. kapitola Niekedy je lepšie nevedieť

Po nekonečných hodinách dohovárania so sestričkami nás nakoniec pustili na prechádzku, i keď len na pol hodinu do parku nemocnice. Nezáležalo na vašom veku, ani ako blízko to bolo, jednoducho pacient ako pacient. Museli ste sa s nimi dohovárať ako dieťa s rodičmi, ktoré nechceli pustiť večer von s kamošmi.

Bolo niečo po dvanástej a Maya sa od pred včera neobyčajne rozrozprávala.

„...takže v škole sa hral futbal. A ja som ako tvrdohlavé teľa chcela jednoducho hrať, pretože prečo nie? Nie som športový typ, no hralo sa proti tretiakom a tí ma tak...s prepáčením serú, že som ich jednoducho mala chuť poraziť za každú cenu. Nikto mi predsa nebude nič zakazovať. V poslednej minúte som sa škaredo pošmykla a už som bola na zemi aj so zlomenou vretennou kosťou."

Zvraštil som tvár pri tej predstave.

„Porazili ste ich nakoniec?"

Na tvári sa jej zjavil radostný úškrn. „Že sa pýtaš. Síce som sa to dozvedela až v nemocnici. Šesť štyri."

Usadili sme na jednej z lavičiek pod stromami.

„Ako dlho ešte vlastne zostaneš?"

„Tento týždeň musím zostať na pozorovanie s rukou. Potom pôjdem...pôjdem domov a budem sa modliť, že ma už nenapadne takáto podobná somarina. S mojím zdravotným stavom sa hádzať o zem je prekvapivo zlý nápad," poznamenala ironicky.

„Ako vlastne riešiš školu? Keď si v takomto stave? Predpokladám, že to už bude nejaká doba, čo tu ležíš."

„Kurňa. Nemyslel som na ňu."

Obzrela si ma, i keď už dobre poznala moje zranenia.

„Nečudujem sa ti. Keby som ja takto doničená tiež je škola to posledné, na čo by som myslela. A máš ešte mesiac do začiatku školy, takže pohoda."

„Tento rok by som mal už maturovať, takže to bude komplikované."

„Ou, myslela som, že si mladší. Že si rovnaký ročník ako ja. Mňa maturita ešte tak celkom nestraší. Až o dva roky."

„Možno v tridsiatke túto vetu ocením ako kompliment."
Ticho sa zasmiala.

„Vždy si sa zaujímala o rastliny?" nadhodil som.

Pokrútila hlavou.

„Kedysi som jazdila na koňoch, no...vzhľadom na moju diagnózu som v tom nemohla pokračovať. Keď som mala osem, definitívne mi zakázali jazdiť. Ako blízky, tak doktori."

Pozrel som sa jej do tváre. Nebol som si istý, či bolo vhodné spýtať sa, čo sa stalo. Nakoniec som nemusel. Všimla si môj zvedavý pohľad a začala sama.

„Zlomenina krčka stehennej kosti."

Po pauze pokračovala: „Mala som vtedy sakra obrovské šťastie a aj tak som ďalej riskovala a nedávala si pozor. Potom to tak dopadlo a ja som za rok aj niekoľko krát ležala tu, na oddelení zlomenín. Neskôr som si začala uvedomovať riziko a začala som sa zaujímať o rastliny. Starostlivosť o ne nie je nijak ohrozujúca a začala ma baviť. Tak si mohli až doteraz všetci oddýchnuť, že sa mi nič nestane. Aj tak som ich neskôr prekvapila zlomeninou vretennej kosti."

Vyzerala, že ju bolelo o tom rozprávať. Naozaj jej na koňoch muselo záležať.

Pozorovali sme ako listy zo stromov pomaly padali na zem a každý z nás sa zašil vo vlastných myšlienkach. Niekedy stačilo aj ticho ako spôsob komunikácie. Bol som jej vďačný, že toto ticho nepôsobilo ako to trápne ticho, ale potrebné.

Na ceste naspäť sa ujala slova Maya. Ospravedlnila sa, že príliš veľa rozprávala, no ja som na ňu len civel prečo sa vôbec za niečo také ospravedlňovala.

„Rada rozprávam, ale nechcem nových ľudí odstrašiť tým, že im vykecám až priveľa a ich to omrzí. Vtedy sa radšej vzdialim a uštipnem, že som toľko rozprávala. Nechcem, aby si si to myslel aj ty. Stačí len povedať.."

„Nikto nikdy nerozpráva priveľa pokiaľ nešíri zlé veci. Rád počúvam."

A ešte viac teba.

„Ďakujem."

Pri vchodových dverách nemocnice čakala v kreslách v čakárni Charlotte.

Sakra. Úplne mi vyfučalo z hlavy, že som jej včera večer napísal, aby prišla. Chcel som jej ukázať bratov list. Myslel som, že už bolo na čase. Nechcel som jej to ukázať až o rok neskôr alebo tak. Bolestné rany na spomienku na neho by sa tak mohli znova čerstvo otvoriť. Takto sa scelia aj spolu s listom o čosi skoršie. Snáď.

Pribehol som k nej. „Prepáč, absolútne mi vypadlo z hlavy, že som ti písal. Dúfam, že tu už nečakáš dlho." Naozaj ma to mrzelo. No možno by som to mohol hodiť na stratu pamäte ešte z nehody. Nie. Nemohol som to predsa využívať ako výhovorku. Jednoducho som stratil pojem o čase.

„Sestričky mi povedali, že si šiel do parku. Je to v poriadku. Naozaj." Venovala mi prívetivý úsmev. „Aj tak si mal spoločnosť, nie?" Obzrela sa za mňa kde postávala Maya a práve odtrhávala suché konce listov jednej z rastlín pre dverách. „Konečne si aspoň vyšiel aj von z budovy. No chcel si niečo...niečo mi ukázať."

„Mám to na izbe."

Starým výťahom sme sa dostali až na štvrté poschodie kde som mal izbu. Ešte vo dverách som začal: „Je to niečo osobné. Pre tvoju osobu."

V tvári sa jej zjavila zvedavosť, ktorú o chvíľu vystriedal zármutok, keď som dodal, že to je od jej brata.

Posadila sa do kresla, aby sa udržala na nohách.

„Oliver mi niečo zanechal? Po tebe?"

Prikývol som. „Nevedel som sa rozhodnúť pre vhodnú dobu, no mala by si si to prečítať aspoň raz."

Prisunul som sa na vozíku k nočnému stolíku kde ležal ošúchaný ruksak aj s listom. Stále bol uložený na samom spodku. Vopred som ho zložil tak, aby Charlotte prečítala len časť, kde Oliver hovoril o nej. Nechcel som, aby ešte vedela o tom denníku. Sám som netušil, čo v ňom bolo a nechcel som do toho zaťahovať aj niekoho ďalšieho.

Opatrne si ho zobrala do rúk a dvomi prstami prešla po písmenách.

„Jeho písmo," šepla. „Niekedy mi do desiaty hodil papierik, kde mi niečo napísal, aby sa mi lepšie darilo v škole. Tento rukopis by som spoznala všade."

Začala čítať.

Prečítala ho raz.

Druhý raz.

Tretí.

Nevydala ani hlások len pozerala na slová a zvierala papier v rukách.

Chrbát sa jej začal jemne triasť. Sklopila hlavu do svojho lona a oblapila si kolená. O chvíľu zašepkala cez tiché vzlyky: „Bol ten najlepší brat akého som si kedy mohla priať... Prečo...prečo by si niečo takéto o sebe myslel?"

Podišiel som k nej a prisunul sa k rohu kresla. Zdvihla na mňa pohľad. Špirála sa jej rozmazala a spolu so slzami jej stekala po lícach.

Ďalej šepkala: „Nie, nie. Neznesiem pocit, že odišiel na druhý svet s týmto nepravdivým vedomím...nie."

Zaspala v kresle s listom v ruke. Musel po ňu prísť jej otec. Cez noc tu návštevy zostávať nemohli.