Kde spia nezábudky

4. kapitolaKto som?

Celú noc som nespal. Ako by som aj mohol. Odvšadiaľ bolo počuť prichádzajúce sanitky alebo dupot sestričiek, čo prechádzali po chodbe.

Na kresle ešte stále ležala žena, čo tu včera vtrhla, vraj moja mama. Niekedy po západe slnka som počul ako niekto otvoril dvere, no neotvoril som oči. Tváril som sa, že som spal. Bolo mi jedno kto to bol, nechcel som sa rozprávať.

Potreboval som si uležať myšlienky. Keď sa nikto dlhšiu dobu neprihováral, otvoril som oči. Na kresle ležala žena už so zavretými očami, preto som sa jej teraz nezľakol, no myslel som, že sa už pobrala preč.

Oproti nemocničnom lôžku tikali na stene staré hodiny. Bolo len pol ôsmej ráno. Začal som si izbu viac obzerať. Včera som bol zo všetkého tak zmätený, nie žeby som teraz bol o niečo menej, že som si nevšímal nič. Izba bola jednoduchá, ale čo čakať od nemocnice.

Vyzdrav sa a vypadni, také by podľa mňa mala mať motto. Na mojej ľavej strane som si všimol ležať na zemi tašku. Opatrne som sa po ňu natiahol, aby som si nespôsobil bolesti a nezobudil ženu.

Taška našťastie nebola ťažká. Vyzerala, že už mala čosi za sebou. Kde som s ňou asi všade bol?

Načiahol som sa predného, najmenšieho vrecka a vytiahol peňaženku a pepermintové žuvačky. Roztvoril som peňaženku tak, aby z nej náhodou niečo nevypadlo a začal si prezerať jednotlivé karty.

Doklady.

Okamžite som zbystril a čítal informácie na jednej z nich.

„Priezvisko Gavi. Meno Brandon. Dátum narodenia ôsmeho marca tisícdeväťstodeväťdesiatšesť. Miesto narodenia Quebec."

Takže som pochádzal z Kanady. Konečne som poznal odpoveď aspoň na jednu z mojich otázok. A mal som teda...devätnásť? Bolo divné konečne zistiť ako dlho vlastne ste na tejto zemi. Chcel by som od radosti skákať, no moje zranenia mi to nedovoľovali.

Doklady som odložil do peňaženky a opäť začal prezerať tašku. Okrem nejakého zdrapu papieru tam už nič nebolo. Načo by som si bral celú tašku len na tri veci? A ešte tak malé.

Papier bol poriadne poskladaný, tak som ho rozložil. Myslel som, že tam nič nebude, no mýlil som sa. Hneď ako som ho roztvoril vybafla na mňa hŕstka slov. Pozrel som na ženu, ktorá stále spala a začal potichu čítať.

„Oliver Diaz," zašepkal som, keď som list dočítal.

Musel mať niečo spoločné s tou rodinou. V liste neznel, žeby sme sa pohádali. Avšak, ak odišiel na lepšie miesto... Ruky som opäť spustil do lona a pozeral na sekundovú ručičku ako bezchybne obiehala okolo svojej osi.

Sedel som tak niekoľko desiatok minúť až dokým sa dvere znova neroztvorili a ženu v kresle trhlo. Obidvaja sme sa pozreli do dverí. V ráme dverí stálo mladšie dievča a v rukách zvieralo taštičku. Nemohla to byť moja sestra. Nepodobala sa ani na jedného z mojich údajných rodičov a ani na mňa. Mala plavé husté vlasy a širší nos, zatiaľ čo mne do očí padali tmavé vlnky, ktoré zjemňovali špicatý nos i bradu.

Keď sa usmiala, na oboch lícach sa jej objavili jamky.

Žena sa z kresla zdvihla so slovami: „Pôjdem si dať kávu a vás nechám osamote. Budete si mať čo povedať." Zrejme ju poznala. Venovala nám obom jemný úsmev a vybrala sa preč.

„Môžem?" Ukázalo dievča pohľadom smerom do izby.

Mal som na výber? Isto by postávala pred izbou dokým by som ju nepustil. Zrejme mi tu malo chodiť ešte veľa cudzích ľudí, na ktorých som si nevedel spomenúť. Pre zatiaľ.

Prikývol som. Radostne prestúpila dovnútra a zavrela za sebou dvere.

„Personál ma varoval, aby som sa na teba nevrhla ako tvoji rodičia."

Vďaka bohu.

„Priniesla som ti niečo na zahryznutie." Na nočný stolík vľavo položila balíček, z ktorého sa niesla vôňa čerstvého maslového pečiva. „Z vlastnej skúsenosti viem, že nemocničné jedlo je len málokedy vôbec jedlé."

Usadila sa na kreslo kde predtým ležala žena a žmolila si ruky.

Prečo bola tak nervózna? Nemal by som byť práve ja ten nervózny? Každú chvíľu mi tu chodil nejaký človek, ktorý ani neviem čo bol zač, a keby ma náhodou napadol nemal som ani ako ujsť.

„Ja...," začala.

„Čo si zač? Si nejaká moja stará kamarátka, známa, sesternica?" prerušil som ju zhurta.

„Ježiš prepáč. Zabudla som..."
„To zrejme obaja," zamrmlal som skôr pre seba.

„Charlotte. Môžeme si podať ruky, ak chceš. Bude to síce divné, ale ak ti to tak bude príjemnejšie." Podala mi ruku, no ja som ju neprijal. Stále som bol jemne stuhnutý z toho všetkého okolo.

Slova sa teda opäť ujalo dievča, keď stiahlo ruku. „Vieš už, kto je Oliver?"

„Ako sa to vezme. Daniel mi povedal, že sme boli najlepší priatelila. Ale naozaj sme boli, keď si ani na neho nedokážem spomenúť?" Zapozeral som sa jej veľkých okrúhlych očí.

„Som jeho sestra a ver mi, boli ste si veľmi blízki. Niekedy som vám váš, skoro bratský, vzťah aj závidela."

Premýšľal som, či som jej mal povedať o liste, ale načo vlastne? Keď si všetko poriadne objasním, potom jej možno odkážem Oliverovu správu.

„Kedy zomrel?"

„Za chvíľu to bude desať mesiacov." Prehltla. „Desať mesiacov bez jeho úsmevu."

Obzrela sa za seba na hodiny.

„Už budem musieť ísť, aby som stihla školu. Nikto nevie, že som tu išla. Dúfam, že nebude vadiť, ak sa tu občas na pár minúť stavím."

„Hodil by sa mi niekto kto by mi objasnil všetko a všetkých okolo mňa."

Hodnú chvíľu sme na seba ešte pozerali. Len pozerali. Z očí do očí. Neboli to prázdne pohľady, ale sršal z nich súcit a porozumenie, aspoň zo strany dievčaťa. Odrazu sa na mňa vrhlo. Nie však silou, len tak, aby ma opatrne objala. Nevedel som, či jej mám objatie opätovať alebo len zostať objímaný. Popravde aj objatie od cudzieho človeka padlo vhod, keď ste boli na dne svojich vlastných síl.

„Bála som sa, že prídem aj o teba," zašepla a stisla ma o niečo pevnejšie. Zasykal som do bolesti.

Zostal som ako obarený. Nechcel som ju odstrčiť, no nevedel som ani čo jej na to povedať, tak som mlčal. Niekedy bolo ticho najlepší spôsob komunikácie.

„Zajtra prídem zas a donesiem niečo, čo ti určite osvieži spomienky."

Hneď ako sa za Charlotte zavreli dvere, tak sa aj otvorili. Tentoraz v nich stála sestrička, spolu s vozíkom.

Hádal som, že toto mali byť moje nohy na nejakú dobu, ak nie navždy. Nahlas som si povzdychol.

Premerala si pohľadom Charlotte a keď zmizla v chodbe opäť sa sústredila na mňa. „Priniesla som vám ho, aby ste si na neho zvykli. Ešte dobré dva týždne budete môcť len ležať v posteli a na vozíku sa nikam ani len nevyberiete. A nie že to budete skúšať," pohrozila a vozík posunula ku oknu, ďaleko odo mňa. „Kým sa scelí vaša ruka budete ešte potrebovať výpomoc s nasadaním."