Kde spia nezábudky

1. Kapitola Posledné zbohom

Kostolné zvony spustili smútočnú melódiu. Ľudia čo prišli sa postavili a z tvárí si utierali slzy. Kostol vôbec nebol plný, ale tak by to Oliver určite aj chcel. Len svojich najbližších.

Sedel som na strane, kde sa nachádzala rodina. Chcel som si sadnúť na druhú stranu k jeho priateľom zo školy a iným, asi jeho známym, ktorých som ja nepoznal, avšak jeho mladšia sestra ma pritiahla za rukáv na ich stranu. Nič neprehovorila, len ma pritiahla. Vedel som, že ak by čo i len povedala slovo, slzy by sa jej znova nekontrolovateľne roztryskli. Jej zármutku som rozumel až príliš dobre.

V deň, keď sa to stalo, som plakal, skuvíňal, krútil sa na zemi od bolesti, nie však kvôli tej fyzickej, ale tej v srdci. V ten deň som preplakal snáď všetky slzy, čo som v sebe držal. Na ten dnešný mi už takmer nezostali žiadne.

Farár niečo hlásal a ostatní prikyvovali, ja som však pozeral na otvorenú truhlu pred ním. Jej farba bola presne taká istá ako jeho vlasy.

Svetlý orech. Tak sa volalo drevo, z ktorého bola truhla vyrobená. Znova sa mi pred očami zamihal jeho obraz. Okamžite som si ich pretrel a radšej sa započúval do farárovej kázne.

„..a týmto ti Oliver Diaz udeľujem večný pokoj." Zložil ruky a požehnal celý kostol.

Nad hlavami ľudí sa z organov tichučko rozoznela pesnička Sunshine. Jeho obľúbená.

Vždy, keď sme sa niekam viezli, ju pustil na plno a začal spievať jej text. Nevedel spievať, ale to ho ani netrápilo. Chcel si užiť ten moment tu a teraz. Bolo mu jednu, že po ňom ľudia v okoloidúcich autách pozerali ako na blázna. Žil v tom momente nech sa dialo čo sa dialo. Vždy som ho za to obdivoval. Chcel ma tomu naučiť, ale podarilo sa mu to len čiastočne. Keď som mal urobiť niečo mimo toho, čo sa považovalo za normálne, nemyslel som na nič, ani na nikoho. Presne ako ma to učil.

„Dobre, teraz zatvor oči. Nie, nie počkaj. Nezatváraj ich. To by bolo klasické klišé čo nájdeš na internete. Nechaj ich otvorené a vypni myseľ. I keď len na pár sekúnd. Pokús sa nemyslieť na nič, len na to, čo práve ideš urobiť a urob to kým ti myseľ zas nezačne pracovať na plné obrátky. Jednoducho to sprav. Choď a skoč do tej fontány, keď je okolo dav ľudí, len tak. Začni s niekým náhodným rozhovor. Keď už budeš v akcii nebudeš mať cestu späť. Jednoducho budeš konať."

„Nedám to. Sakra, nedám."

Kamarátsky ma plesol po hlave. „Pred chvíľou som ti to vysvetlil a už chybuješ. Nesmieš na nič myslieť, pamätáš? Ani na slová, ktoré ťa zrazia späť do úzadia."

Za jeho falošný spev som ho niekedy chcel vyhodiť z idúceho auta, čo by som však dal za to, keby som teraz od neho počul znovu aspoň slovo. Jedno zasrané slovo.

Ľudia pomaly vychádzali von. Jeho otec sa sám krčil nad jednou z lavíc s hlavou ukrytou. Vedľa neho sedela len nejaká starenka, ktorú som nepoznal.

Ani sa nepohol. To, že sa jeho rodičia rozviedli som sa dozvedel až dva týždne po rozvode.

Prečo chcel všetky jeho bolesti prežívať sám? Nebolo by jednoduchšie, ak by sme na to boli dvaja? Vždy sa usmieval a bol v dobrej nálade. Bol sakra ako môj tretí brat, len nevlastný.

Jeho mamu som na pohrebe nevidel až dokým sa ľudia nerozišli. Stála po boku jej nového priateľa. Niekoľko krát, keď som k nim išiel na návštevu bola pani Diazová opitá. Vraj mala s alkoholom ťažké problémy. No liečiť sa začala až po rozvode, keď sa vysťahovala z ich rodinného domu k novému priateľovi. Vraj jej k tomu pomohol.

Vedel som, že si s jeho mamou Oliver nemá blízko. Teda prišiel som na to s postupom času. Ako deti sme to tak nevnímali. Aspoň ja nie. Myslel som, že všetko je medzi nimi v poriadku. Jeho mama sa k nemu niekedy správala takmer ako k cudziemu, no myslel som, že to bolo len občasné, keď ju niečím nahneval. Ako každá mama, keď jej dieťa urobí niečo čo nemal.