Kde spia nezábudky

6. kapitola Dar od Charlotte

Chodenie na záchod sa pre mňa stalo poslednou dobou mučenie. Musel som zazvoniť na jednu zo sestričiek, ktorá mi dopomohla dostať sa na vozík a odviezla ma až ku záchodu a pred ňou som si musel zdravou rukou stiahnuť gate, aby ma posadila na záchodovú dosku. Síce sa sestra vždy otočila, stále som mal ten nepríjemný pocit. Aj keď, aj toto bola časť ich práce.

Práve som sa vracal - alebo ma sestra tlačila - späť na izbu, no dvere boli pootvorené. So sestrou sme si vymenili zmätené pohľady, pretože obaja sme vedeli, že ich predsa zatvárala. A ja som nikoho nečakal, dokonca ani moji rodičia tu práve nemohli byť. Museli pracovať, i keď mamu musel otec skoro odtiahnuť nasilu na odchod. A bratia tu boli ani nie pred týždňom.

Sestra štuchla do dverí s rohom vozíka a obom sa nám naskytol pohľad na plavovlasé dievča s vyloženými nohami na kresle vedľa mojej postele. Ani keď sme vošli do izby sa na nás neobzrela a pohľad upierala niekde do knihy. Nie. Nebola to kniha. Ale fotoalbum. Z jej myšlienok ju vyviedla sestra, aj ona ju tu pár krát už videla.

„Ehm."

Dievčaťom jemne trhlo a rýchlo svoj pohľad upresnila na nás. Okamžite sa postavila, aby uvoľnila priestor medzi kreslom a posteľou. Jedine tak ma dokázala sestra uložiť naspäť do postele. Rýchlym pohybom si prešla rukávom obe oči, akoby si utierala slzy.

„Pardon! Zamyslela som sa."

Sestra mi najprv preložila trup na vrch postele a neskôr po jednej na posteľ presunula aj moje chabé nohy. Na to, aby ma sestra presunula vyššie do sedu jej musela pomôcť aj Charlotte. Ak by som jednu ruku stále nemal v sadre mohol by som sa na posteľ vyšvihnúť aj sám.

„Ďakujem veľmi krásne. Ani nevieš ako mi to pomohlo. Presúvať ho späť na posteľ naozaj nie je jednoduché. Také chlapisko." Pousmiala sa zavalitejšia sestrička a namierila si to von z dverí, aby sa išla venovať jej ostatným pacientom.

Dievča sa ihneď pozrelo na mňa, zrejme mala veľa otázok, no nechcelo sa mi ich spovedať. Aspoň nie teraz.

„Máš to, čo si plánovala doniesť?"

S úsmevom prikývla.

Priniesla fotoalbum. Obracal som stránky, boli plné úsmevov a radosti. Farieb. Aspoň to z fotiek vyžarovalo. Bol krásny, avšak bolo to ako pozerať obrázky z filmu, ktorý som len videl, no nehral som v ňom. Ako keby som nič z toho nezažil. Bol som na nich so Charlotte a jej bratom – mojím údajným kamarátom, Oliverom. Na zopár sa objavili aj spolužiaci. Alebo aspoň to mi povedala Charlotte. Väčšina bola s rodinou na rôznych destináciách. Moji rodičia vyzerali, že mali radi turistiku. Na takmer každej fotke sa držali v zamilovanom objatí a usmievali sa od ucha k uchu. A bratia sa škerili len pre fotku. Keď sme prišli na koniec albumu, chvíľu som ho zvieral v náručí, až potom som prehovoril.

„Môžem si ho nechať? Chcem-"

Nenechala ma dohovoriť a prikývla hlavou.

„Nechala by som ti ho tu, aj keby si sa nespýtal. Chcem ti pomôcť s pamäťou najviac ako dokážem. I keď len po malých krôčikoch."

Mal by som jej zdeliť to, čo o nej napísal jej brat, no nedokázal som to. Bál som sa, že by ju to ešte viac ranilo. Od jeho pohrebu predsa len nebolo až tak dávno a jej bolesť sa bude isto sceľovať ešte dlho.

Koľko času potreboval človek, aby sa vyrovnal so stratou niekoho tak blízkeho? Existovala na to vôbec mierka?

Bolo divné merať bolesť, či lásku na základe čísiel. Ako keby to bolo vôbec niečo merateľné.