Kde spia nezábudky

15. kapitola Starý-nový kamarát

Bolo mi zle z toho, čo som čítal v denníku. Nikdy som nevedel, že sú u Diazovcov až tak veľmi natrhnuté vzťahy. Teraz som však chápal, prečo sme nikdy často neboli u Olivera doma. Vládol tam chaos.

Na jednom zápisku som sa ale zastavil. Oliver vypomáhal v útulku, kde si obľúbil nejakého staršieho psa. Možno bol ešte stále v tom istom. V meste bol len jeden útulok. Zhabal som mobil a na vozíku sa vybral naprieč mestom. Na vozík som si už pomaly začal zvykať.

„Je to zlatý pes, len starý. A tie už nik neberie a potom skončia pod narkózou, škoda," opisovala mi psa pracovníčka v útulku.

Kráčali sme pomedzi klietky plné zúfalých očí, ktoré po nás pozerali. Snažil som sa vyhýbať očnému kontaktu s nimi. Vedel som, žeby som odtiaľto inak neodišiel, pokiaľ by som ich všetkých nevzal so sebou. Dnes som však prišiel len po jedného konkrétneho.

„Máš šťastie. Alebo skôr Lucifer." Poukázal rukou na psa. Bígel sedel v rohu a keď nás zbadal, akoby sa posnažil zavrtieť chvostom. Gaštanové oči sa do mňa okamžite zabodli. Už som ho tu nemohol nechať za žiadnu cenu.

„Zajtra mal ísť na uspatie. Už tu bol pridlho. Ale aj tak už na svete dlho nebude, veď sa na neho pozri." Žena pokrútila hlavou a nalákala psa ku dverám klietky.

Tento chudák od dnes patril inému chudákovi.

Mne.

„Zoberieš ho do lona alebo ti treba vodítko?"

„Vodítko by bolo myslím lepšie. Keď sa na vozíku hýbem, dosť sebou hádžem."

Prikývla a mňa nechala so psom na mne osamote pri prázdnej klietke.

Vypísal som zopár papierov a zaplatil za vodítko, ktoré sa už mierne trhalo. Ale lepšie ako nič. Stále som nevedel odhadnúť toto psíča, mohlo by mu prepnúť a rozbehnúť sa na cestu. Ďalšiu stratu som už zažiť nechcel. Navyše keď ho niečo spájalo s Oliverom. Strávený čas.

Tiež by som vám dokázal pomôcť všetkým, pomyslel som si na odchode z budovy. Pre toto som neznášal navštevovať útulky a keď sme s Oliverom mali ísť von, čakal som ho von pred bránou. Nezniesol by som pocit zviazaných rúk počas každej návštevy.