Kde spia nezábudky

11. kapitola Miesto detských spomienok

„Tu zaboč vľavo," povedal som bratovi za volantom.

Trávnatým kopcom vyšli kolieska vozíka len namále. Mocný dub stále stál na mieste.

Ako sme tu mohli prestať chodiť? Bolo to tu úžasné. Ešte stále aj po toľkej dobe. Len spodné konáre stromu začali vysychať. Okolo boli samé zelené nížiny. Mnoho ľudí to tu nepoznalo a to bolo na tom najlepšie. Človek sa tak mohol vysporiadať s vlastnými myšlienkami.

S Oliverom sme ako deti vždy túžili na jeden z tých hrubších konárov zavesiť lano s dušou z kolesa. No nemali sme na to síl a rodičov sme tu volať nechceli. Bolo to len naše miesto. Na začiatku leta sa lúky okolo každý rok zaplnili všemožnými farebnými kvetmi. Vedel som, že na ceste domov som ich mame zakaždým odtrhol zopár a zviazal ich. Nosil som jej ich tak často, že malé kytice ani nemala kde dávať, pretože všetky vázy sa jej minuli. Raz som jej doniesol kyticu, no na druhý deň som ju nevidel nikde na stole ani nikde položenú. Vtedy som si myslel, že ju vyhodila a moja radosť sa vytratila. No neskôr, keď som sa hrabal v jej skrini a hľadal loptu, na mňa vypadla ošúchaná kniha. Zvedavosť mi nedala a nakukol som do nej. Ako som otáčal stránky, došlo mi, že to boli všetky kvety z mojich kytíc, ktoré držal len kus lepiacej pásky. Nesmierne ma potešila predstava, že si ich uchovávala už navždy.

V starom dube bývala diera dovnútra, kde sa dvaja malý chlapci ako my v pohode vopchali a ešte mali miesta nazvyš. Teraz bola diera zarastená burinou a posiata pavučinami.

Opatrne som odhrnul burinu a pavučiny a nazrel dnu. Nič som nevidel, pretože do kmeňa stromu nedopadali ani tie najmenšie lúče slnka. Nadýchol som sa a na slepo dnu vopchal celú ruku až po rameno.

Pozrel som sa na mračnú oblohu. Ak ma niečo uhryzne budem to vyčítať tebe, Oliver.

Niečo som zacítil na ruke. Bolo to...mäkké a slizké. Ó nie. Nemohlo to byť to, čo som si myslel. Bleskovo som vytiahol ruku späť a obzeral si ju. Nevoňala ako výkal. Bol to len nejaký kus starého prehnitého sendviču.

„Preklínam ťa, Oliver Diaz," zahrešil som.

Muselo to tam byť. Nevedel som, čo som vlastne hľadal, ale jednoducho som to musel nájsť. Odrazu som pri malíčku opäť niečo zacítil. Tentoraz to bolo niečo tvrdé a pomerne studené. Opatrne som celú dlaň presunul na vec a schmatol ju. Pocitovo to pripomínalo knihu, ktorá bola v niečom obalená. Keď som ju vytiahol naozaj sa mi naskytol pohľad na knihu v priehľadnom vrecku. Vystrel som sa a oprel o operadlo vozíka. Z knihy som stiahol vrecko, mala farbu ako kôra dubu. Ani na prednej ani na zadnej strane však nemala názov. Začal som ňou listovať a pohľad mi zavadil o občasné dátumy na jednotlivých stranách.

Toto nebola kniha, ale denník. Jeho denník. Zovretie mi povolilo a denník mi vypadol z rúk na zem.

„Všetko v pohode?" prihovoril sa mi brat z opačnej strany stromu.

Prikývol som a zodvihol denník zo zeme. „Môžeme ísť domov."