Kde spia nezábudky

10. kapitola Som späť.

Prešli štyri týždne ako ma prepustili z nemocnice a stále som nevedel, či ten chlapík čo stál pri novinovom stánku bol môj strýko alebo hľadaný zločinec, ktorého dávali v novinách pred mojou nehodou a teraz som ho už nespoznával. No mohol to byť aj náhodný okoloidúci.

Nevedieť bol otrasný pocit.

Zobudil som sa s výkrikom do tmy. Bolo možno pol tretej ráno, ale bolo mi to jedno, pretože som si spomenul.

JA SOM SI SPOMENUL.

Spomenul som si na najbližších ľudí. Hlavne tých, čo ma neustále obklopovali. Avšak na náhodného spolužiaka zo základky som si isto pamätať nemohol. To mi však nevadio. Spomenul som si hlavne na tých, na ktorých mi najviac záležalo. A to mi stačilo viac než dosť. Prišlo to ako prílav silného elektrického prúdu, z ničoho nič.

Zaškrípali dvere na mojej izbe, bolo ich treba namazať.

„Brandon..čo sa deje pre boha, zlato?" Vo dverách stála hrča strapatých tmavých vlasov.

„Spomenul som si, mama. Docvaklo mi to celé. Všetci ľudia sa mi pospájali do seba. Už z nich nie je len hrča nezmyslov. Už sú to osoby."

Mame sa po lícach spustili slzy, jedna za druhou. Nehybne stála, pretože na viac sa nezmohla. Pootvorila ústa, aby niečo povedala, ale neskôr ich zavrela a len sa mi hodila okolo krku do objatia.

„Jemnejšie. Ešte stále ma zrazilo auto a väčšina tela ma bolí," zašepkal som, pretože som nechcel zničiť tento moment. Aj tak ma asi nepočula.

„Ďakujem Bože," tentoraz zašepkala ona.

Mama chcela zájsť za otcom a bratmi, ale predtým som ju zachytil.

„Niečo málo sa mi osvetlilo aj o Oliverovi..."

Zabodla zrak do zeme a ja na tašku pri stole, ktorá so mnou bola v nemocnici.

„Zajtra chcem niekam zájsť. Je už opravené to koleso na vozíku?"
„Zajtra sa na to otec pozrie, ale samého ťa aj tak nikam nepustím a vieš, že v tejto situácii sa ďaleko nedostaneš, aj keby sa vytratíš."

„Šiel by som s Derekom. Aj tak majú ďalší zápas až o mesiac, takže sa nemusí venovať prípravám."

Chvíľu váhala, ale potom odsúhlasila, vedela že na najstaršieho syna sa mohla spoľahnúť. „Zajtra sa ho spýtaš, neviem, či náhodou nepracuje, ale pôjdeš jedine s niekým. Samého ťa nepustím. Aj keby som ti mala odobrať všetky skrutky z kolies vozíka."

Nebolo ani sedem ráno a už som zvonil bratovi na mobil.

Moment na to sa dvere rozleteli.

„Čo si drbnutý?" Derek mi pod nos strčil mobil, kde na displeji stále svietilo moje meno. „Vieš, že mimo sezóny spím do desiatej najmenej. Boha aj s tebou, Brandon."

„Sorrko, niečo som súrne potreboval. Nechcel som to riešiť večer."

Brat si pretrel oči a usadil sa na stoličku oproti posteli. On jediný, ak som nepočítal Mayu, ale s tou som sa od návratu domov nevidel, sa so mnou rozprával odvtedy ako som sa prebudil ako keby sa mi nič nestalo a ja som mal pamäť stále v poriadku. Vážil som si to. Neznášal som, keď okolo mňa všetci obskakovali, ako keby som sa mal každú chvíľu zosypať.

„Potrebujem zájsť niekde mimo mesta, nie je to ďaleko. Sám sa tam nedostanem a ty máš auto, kde sa zmestí aj vozík."

Bez slova sa zodvihol k dverám.

„Je to dôležité a bude to rýchle-" snažil som sa ho zastaviť, no ten ma len mávnutím ruky zastavil.

„Však ti idem po vozík, počkaj. Pokoj. Zatiaľ sa nejak obleč, lebo ja s tebou v pyžame medzi ľudí nepôjdem. Ešte si budú myslieť, že ideme z ústavu." Venoval mi pohľad. „Aj keď, no, možno si to tak či tak pomyslia." Zaškeril sa, na čo po ňom letel paplón.