Kde spia nezábudky

7. kapitola Nová známosť

Od nemocnice sa mi podarilo získať vozík, ktorý sa poháňal len na základe páčky, ktorú stačilo ovládať čo i len dvomi prstami. Bolo to naozaj jednoduché a ja som sa konečne mohol aj sám pohybovať po všetkých zákutiach nemocnice.

Našiel som tu zaujímavých ľudí.

Postupne som na mojom novom vozíku prechádzal oddelenia až som došiel k tým, kde boli pacienti s ľahšími zraneniami. Nachádzala sa tu niečo ako spoločenská miestnosť.

Keby som tušil, že tu bolo niečo takéto, prišiel by som tu skorej. Síce som bol radšej osamote, na izbe už sa veľa nedalo čo robiť. Toto bola jediná možnosť ako sa tu nezblázniť.

Miestnosť bola ladená do príjemných teplých tónov pieskovej a nábytok hral tmavšími farbami.

Pod oknom stála menšia knižnica s knihami rôznych žánrov. Po celej miestnosti ležali pohodené tuli-vaky alebo ako sa to nazývalo. Všetci si ich presúvali kam chceli, a tak to tu potom aj vyzeralo. Keby mi to zdravotný stav dovoľoval ihneď by som sa do jedného z nich hodil. Ale potom by som sa už asi nepostavil, keďže nohy mi stále neslúžili ako by mali. No robil som pokroky. Na oboch nohách som už dokázal pohýbať všetkými prstami. Aj tak malý pokrok všetkým urobil radosť. Najmä doktorovi, čo so mnou ako prvý prehovoril, keď ma sem priviezli. Tešil sa so mnou a vravel, že toto je už istý pokrok v tom, že budem chodiť. Len som musel byť trpezlivý. Práve v tom bol háčik. Nevedel som byť trpezlivý a mne pohyb prstov nerobil takú radosť ako ostatným. Pokrok by pre mňa bol, až keby som sa sám postavil.

Napravo bol väčší gauč, na ktorom sa váľali deti aj dospelý. Nebolo to detské oddelenie, no deti tých, ktorí tu museli byť ich chodievali navštevovať.

Takmer v každom rohu stála zelená rastlina. Páčili sa mi rastliny. Nevedel som, či sa mi páčili vždy, ale v tomto momente určite. Niektoré vyzerali, že priam prahli po kvapke vody.

Vybral som sa späť na izby a zobral odtiaľ polo prázdnu fľašu. Zbytok čaju som vylial do umývadla a nabral do nej čistú vodu. Bola skoro ľadová, no ohrievať vodu tu začínali až počas obeda.

Priviezol som sa späť do miestnosti a s vozíkom behal pomedzi, aby som každej rastline doprial vody. Keď som sa chystal nabrať vodu druhý raz, niekto sa za mnou pristavil. Cítil som to. Než som sa stihol vôbec otočiť, dievčenský hlas sám prehovoril.

„To je voda z kohútika?"

„No.." Otočil som sa na vozíku a pozrel na ňu. Bola vyššia než som čakal. Možno to bolo len tým, že som sedel. Zabodávala do mňa dva páry orechových očí.

„Tie rastliny dostanú šok. Navyše je ešte aj ľadová."

Zrejme si všimla môj zmätený pohľad na to ako poznala, že je studená, pretože dodala: „Fľaša sa ti rosí."

Jasné. Prečo mi to nenapadlo. Tupec.

„Rastliny nemôžeš polievať vodou z kohútika. Musí byť odstáta alebo dažďová. Buď ich polievaj poriadne alebo ich nechaj tak. Postarám sa o ne." Nech aj bola nahnevaná a znela tak, nevyzerala na to. Práve naopak. Črty tváre mala uvoľnené ako keby malému dieťaťu vysvetľovala, čo spravilo zle, ale opatrne.

„Nevyzerajú, žeby si sa o ne starala. Aspoň polovica z nich priam prahla po vode. Už hocijakej."

„Dlho som tu nebola, tak som sa o ne starať nemohla. Teraz som tu zas, môžeš to už nechať na mne."

Neodpovedal som, tak sa chytila slova.

„Ak ich budeš chcieť nabudúce polievať, za dverami je krhla s odstátou vodou. Tou ich polej." Pousmiala sa a vybrala sa preč. Viac nepovedala.

Mala na sebe farebné pončo, ktoré zakrývalo jej hruď, takže až pri odchode som si všimol, že mala ruku v sadre, keď si ho nadhodila a napravila. Vytratila sa z miestnosti a ja som s prázdnou fľašou zostal na mieste. Nechcelo sa mi ešte vychádzať. V izbe by som bol zase sám. Tu som mohol aspoň načúvať cudzie rozhovory. Bolo to neslušné, ale z nudy som bol schopný spraviť čokoľvek a aj tak to všetci určite robili len si to nikto nepriznal.