Kde spia nezábudky

8. kapitola Choroba, ktorej meno som už zabudol

Na druhý deň som sa zas vybral do spoločenskej miestnosti. Bolo len krátko po piatej poobede a čas pre návštevy sa skončil už pred hodinou, takže tu vládol pokoj. V tichosti som pozeral cez okno na cestu, po ktorej sa práve premávali ľudia, čo sa vracali z práce alebo do nej ešte len mierili.

Premýšľal som nad tým listom. Hneď ako by sa môj zdravotný stav zlepšil na toľko, že by som mohol chodiť aspoň o barlách, plánoval som vybrať sa k tomu stromu. Doktor vravel, že už o pár dní by mi mohli dať dole sadru z ruky. Potom by ešte prediskutovali, či by ma pustili domov, vzhľadom na závažnosť nehody. Chceli si byť istý, že som bol úplne v poriadku, aby sa niečo opäť nezhoršilo. Nevedel som, či som sa tešil alebo skôr bál odchodu z nemocnice. Predsa len tam von bolo toľko tvári, ktoré som nepoznal. Tu som si už na väčšinu zvykol. Bál som sa zmeny.

Začul som ako sa dvere do miestnosti opatrne otvorili. Ako keby ten, kto otváral dvere vchádzal do miestnosti s novorodencami alebo len nechcel vzbudiť zbytočnú pozornosť. Ďalej som sledoval výhľad z okna až kým sa osoba neposadila na gauč. Premohla ma zvedavosť a opatrne som sa pootočil na vozíku. V tureckom sede sledovalo televízor dievča, čo som tu len včera stretol.

Okrem nás dvoch si v jednom z tuli-vakov čítal muž knihu a dve, možno dvadsaťpäť ročné ženy, hrali kartovú hru. O takomto čase tu bolo asi najlepšie tráviť čas, ak si chcel človek od všetkého a všetkých oddýchnuť.

Podišiel som s vozíkom bližšie ku gauču. Namiesto pozdravu som začal stroho: „Všetky tie rastliny patria tebe?"

Trhlo ju, no otočila sa a v tvári sa jej mihol úsmev, ktorý sa ihneď posnažila zakryť. Človek tu nestretol príliš prívetivých ľudí, možno bola rada, že sa jej konečne niekto prihovoril a nevybehol na ňu s tým, že mu ukradla lieky. Aj takí paranoidní ľudia tu boli.

„Nie, ale je to jedna z vecí, ktorá ma dokáže utešiť, keď som tu. So sestričkami sme sa dohodli, že ich budem mať na starosť."

Prikývol som. Nastala chvíľa ticha. Ani jeden netušil, čo povedať ďalej. Vlastne som nevedel, prečo som sa jej vôbec prihovoril. Asi mi tu už bolo pridlho. Celú tú dobu som trávil v izbe a jedinú spoločnosť mi tvorili občasné návštevy blízkych a sestričky s doktormi. Nemohol som si však veľmi vyberať.

„Maya," vyšlo z nej odrazu hlasnejšie než zrejme zamýšľala. Naším smerom sa dokonca obzreli aj ostatní ľudia v miestnosti.

„Pardon," povedala už o niečo tichšie a zdvihla ruku.

„Brandon."

Maya bolo pekné meno. Jednoduché, no i tak pekné. Musel som povedať, že sa k jej výzoru vcelku hodilo. Blond vlnité vlasy a orieškové oči pôsobili nežne, no zároveň jej črty tváre nedovolili dovoliť si viac než človek mohol.

„Prečo si teda tu, Brandon? Na tomto oddelení."

„Neviem, či chcem o tom hovoriť. Stala sa...nehoda."

Prebehla ma pohľadom. „Jasné, chápem. Nemusíš o tom rozprávať, ak sa na to necítiš. Dúfam ale, že nepozornosťou netrpíš príliš, pretože tvoj stav nevyzerá bohvieako dobre. Mal by si byť opatrnejší, lebo ak sa ti takéto nehody stávajú často, ani tridsiatky sa nedožiješ."

Zasmiala sa a pokračovala: „Budeš ešte niekedy chodiť? Alebo si nikdy ani...?" Nedokončila to už. Obaja sme vedeli, čo myslela, no zaskočila ma. Všetci sa ku mne správali tak opatrne, akoby som tu už zajtra nemal byť. A ona...ona sa na rovinu spýtala to, čo ju naozaj zaujímalo. Vážil som si to. Nechcel som stále behať okolo horúcej kaše a tváriť sa, že malo byť všetko v poriadku. Možno bude, ale chcel som si začať pripúšťať aj druhú možnosť. Čím skôr som s tým začal, tým lepšie. Aspoň by to potom nebol taký šok.

„Vždy si takto priamočiara so svojimi otázkami?" spýtal som sa namiesto odpovede.

„Uh, prepáč, ak sa ťa to dotklo. Nemusíš odpovedať. Len....len som zvedavá. Ako vždy a potom na to doplatím. Prepáč, ak priveľa rozprávam." Sklopila zrak späť na gauč.

„Nie, nie. Je to v poriadku. Viac ľudí by na to mohlo ísť rovnakým spôsobom. Ušetrilo by sa veľa trápnych situácií okolo toho." Odmlčal som sa než som opäť začal. „Sám neviem či sa postavím, ale nechávam to už plynúť svojím smerom. Prvé dni som stresoval a bál sa toho čo bude. Až dokým som nezistil, že tým, že sa budem strachovať, budúcnosť, ani môj priebeh, aj tak nezmením." Venoval som jej úsmev, aby vážne vedela, že to bolo v poriadku. Od nehody som si ani nepamätal, kedy som sa naposledy usmial. Možno keď som si prezeral fotoalbum. „A ty?"

Povedala len jedno slovo: „Osteopénia."

„Oste...čo?" Nedokázal som to celé ani vysloviť.

„Mám slabé kosti, čiže sú náchylnejšie k zlomeninám. Osteopénia."

„Takže, to je dôvod prečo si tu údajne tak často?"

Prikývla. „Teraz to je druhý rok, čo sa to už snažíme liečiť alebo aspoň zmierniť citlivosť kostí pred zlomeninami. Každý deň musím užiť tabletky ako vitamín D, vápnik a ďalšie. Tri krát do týždňa chodím na nejaké pohybové cvičenia s fyzioterapeutmi. A v ostatné dni chodím na prechádzky. Je jedno aké dlhé, ale aspoň nejaké musia byť. Nabudúce ťa môžem zobrať so sebou!" Znela natešene, na čo neskôr opatrnejšie dodala: „Ak by si teda chcel."

„Ak ma personál pustí, možno by som zamenil tie štyri steny za niečo iné." Usmial som sa. „Tvoja rodina nechodí na návštevy a prechádzky s tebou?"

Neodpovedala, no ani by nestihla. Do miestnosti vošla sestrička s tým, že sa to tu už malo zatvárať a my sme sa mali vrátiť každý do svojej izby.

Maya ma odprevadila až pred dvere mojej izby. Jej izba bola na opačnej strane oddelenia, no trvala na tom, aby sa mohla zviesť na zadnej časti vozíka.