Kde spia nezábudky

5. kapitola Spomienka

Niečo sa mi myklo v mysli. Niečo...bežal som po lúke plnej nezábudiek, spolu s ďalšími dvomi deťmi. S chlapcom s orechovými vlasmi a plavovlasým dievčaťom. Všetci sme sa tak veľmi smiali až nás rozboleli bruchá, zvalili sme sa na lúku a pozorovali oblohu plnú mrakov. Bolo to krásne. Kúzelné. Dievča až príliš podobizňou pripomínalo Charlotte a chlapec...ten mi zatiaľ nepripomínal nikoho, no i tak som s ním dokázal cítiť nejaké puto. Spomienky zostávali hmlisté. Aspoň táto jedna.

Možno som si už domýšľal z tých liekov od bolesti čo mi neustále podávali. Nevedel som.

Dnes husto lialo a mraky nahnali tmavý odtieň. Miloval som dážď a to ako mohol spustil kvapky vody ako prúd emócií kedy sa mu len zachcelo.

Nemyslel som, že dnes by Charlotte prišla, hlavne kvôli počasiu. Samota mi práve vpadla vhod, no i tak som túžil vedieť, čo mala v pláne priniesť.

Prešiel týždeň a von neprestávalo pršať a Charlotte sa taktiež celý čas neukázala. Nevedel som, či mi to vyhovovalo alebo nie. Nie žeby som po jej spoločnosti túžil, no chcel som vedieť viac. O mne. O mojom živote. Doktor tvrdil, že si možno spomeniem, no stále tam bolo možno. A čo potom, ak by som si nikdy nespomenul? Asi som nechcel vedieť odpoveď.

Takmer neustále som tu niekoho mal na návšteve. Buď niekoho z personálu alebo z rodiny. Prišli za mnou aj bratia, Derek a Marco. Takže som nemal ani možnosť poriadne si užiť chvíle o samote čo sa mi naskytli.

„Čo tu vlastne celý čas robíš?" Derek sa usadil v kresle a Marco zostal stáť vo dverách, nevnímajúc okolie.

„Ležím, pozerám z okna, občas sa porozprávam so sestričkami. O nejakú dobu mi dovolia vozík, tak budem chodiť obkukovať celú nemocnicu. Potom to už bude menej nuda." Prinútil som sa k úsmevu, aj keď som sa usmiať nechcel.

Po pravde mi to tu už začalo liezť na nervy a túto nemocnicu som znenávidel. Všade bola biela, všetci sa ku mne správali ako k bábike, ktorá sa mohla čo chvíľu rozbiť. Chcel som už konečne behať von. Nikdy som si neuvedomil ako veľmi môže človeku chýbať niečo, čo bral celý život ako samozrejmosť, keď prišlo o možnosť to robiť. Zrazu aj obyčajný pohyb mi pripadal ako odmena, ktorá nešla dosiahnuť. Nie zatiaľ.

Odrazu sa Marco vytratil z dverí von na chodbu. Nič nepovedal, iba si nazúrene odfrkol a vybral sa preč. Celý čas mal zrak prilepený k obrazovke. Obaja sme pozreli po dverách, ktoré už boli opäť zavreté.

„Čo sa mu stalo?" spýtal som sa staršieho súrodenca.

Sklopil hlavu a pery stisol do tenkej linky. „Stále si nepamätáš?"

Jemne som pokrútil hlavou. Bolelo ma priznať si to, no nemohol som klamať. Klamal by som ako brata, a aj seba.

„Rodičia sa o neho poslednú dobu strachujú, kvôli závislosti na hrách. Najmä preto, aby neskončil ako strýko. Na toho si tiež isto ešte nespomínaš."

Opäť som pokrútil hlavou.

„Nie je to nič príjemné. Začalo sa to pri mobilných a počítačových hrách a neskôr skončilo až pri automatoch. Teraz je v podmienke, pretože má na svedomí zopár finančných podvodov. Našťastie za neho naša mama zložila zálohu s tým, že s tým už musí prestať, pretože druhý krát to už nespraví. Nech ho ľúbi akokoľvek veľmi, nemôže za neho ručiť celý život. Nemôžem povedať, žeby sa strýko nesnažil, ale ani sa pre polepšenie nepretŕha. Minulosť niekedy zasiahne človeka tak veľmi, že ani akákoľvek veľká snaha ju nedokáže úplne vymazať z charakteru človeka. Strýko je dobrý chlap, len si začal s nesprávnymi ľuďmi v nesprávny čas.

Takisto ako Marco. Mám ho rád, no zároveň mu vyčítam aké zbytočné problémy robí rodičom. O žiadnych sedeniach so psychológom nechce ani počuť. Rodičia ho už na nejaké aj tak prihlásili, či chce alebo nie. Myslím, žeby to mal mať nabudúci týždeň. Takže vtedy asi prídem len ja alebo rodičia."

„Alebo Charlotte," dodal som.

Na bratovej tvári sa zjavilo prekvapenie. „Chodí ťa sem navštevovať Charlotte?"

„Pár krát tu už bola."

„To je od nej pekné. Myslel som, že sa v nemocnici už nebude chcieť nikdy ukázať. Vieš...po tom..."

Nechcel som opäť začínať túto tému. No zároveň som dúfal, že si spomeniem a ja sa na túto udalosť budem môcť pozrieť z iného uhla, s inými pocitmi. Nechcel som to zakopať a už nikdy sa o tom nerozprávať. Len som potreboval čas.

Zmenil som tému. „Ako sa u neho začalo to všetko?"

Derek zdvihol otázne bradu.

„U Marca," dodal som, aby som upresnil otázku.

Netrvalo mu dlho, aby sa opäť o tom rozrozprával. „Len pár mesiacov potom ako nastúpil na strednú sa dal dokopy s podivnou skupinou a odvtedy sa celkom stiahol a len čumí do obrazovky. Vždy bol ten živel v rodine, ktorý každého rozosmial, i keď mama ho niekedy napomínala, nech sa toľko už nepredvádza. Možno má nejaké problémy, no viem, žeby sa s nimi určite zdôveril s nami. Vždy o sebe rád rozprával a dával sa do popredia. Nemal problém rozprávať o hocičom. Skoro nič pre neho nebolo tabu." Odmlčal sa než pokračoval. „No aj tak som sa ho snažil nejakú dobu viac pozorovať aj to s kým sa stýka, ale na nič som neprišiel. Tak som to uzavrel s tým, že je naozaj len pubertálny závislák na hrách, ktorého to prejde po puberte. Každý z nás predsa musel byť jeden čas posadnutý novými hrami a technikami. Ešte má len pätnásť. Celú cestu života pred sebou. Dostane sa z toho."