𝗕𝗶𝗿𝘁𝗵 𝗘𝗻𝗲𝗺𝗶𝗲𝘀

2.Kapitola

                              VANESSA
Keď môj otec zistil, že je moja mama tehotná, okamžite ju opustil a odcestoval. Nechcel byť otcom tak skoro, tak mi to vysvetľovala mama, ale ja som vedela, že o nás dve nestál. Keby áno, bol by tu s nami.
Keď moja mama otehotnela mala 22 rokov. Presťahovala sa z Francúzska naspäť do rodnej krajiny Španielska, ešte spolu so mnou v bruchu.
Mala našliapnuté v kariére. Bola takisto ako ja teraz, cvičiteľkou delfínov spolu s Maríou, Mattheovou mamou. Už vtedy boli najlepšie kamarátky a pomáhali si. Mama aj María mali šancu sa stať najlepšími trénerkami na celom svete. Obidve sa blížili k najväčšiemu šampionátu, kde sa malo rozhodnúť kto je tohoto titulu hodný, keď moja mama náhle otehotnela. Prekazilo jej to plány a môj otec ešte väčšmi, no moja mama to hravo zvládla. María jej pri tehotenstve pomáhala, keďže ona už tehotná raz bola a mala už doma malého dvojročného Matthea, vedela ako na to. Tým, že moja mama bola tehotná nemohla pokračovať v dosiahnutí svojho sna a titul najlepšia trénerka delfínov vyhrala María. Obidve sa tešili z toho, že María vyhrala a takisto sa tešili zo mňa. Narodila som sa v ten istý deň ako María vyhrala.
Doteraz nerozumiem prečo si ma mama nechala. Keby potratila mohla by pokračovať v dosiahnutí svojho sna, no ona sa ho vzdala kvôli mne. Vždy mi hovorila, že raz to pochopím, keď budem mať už svoje dieťa. Ja si však nemyslím, že to pochopím som až príliš cieľavedomá.
Mama sa po troch rokoch na materskej vrátila k delfínom a show, no už nemala šancu sa stať najlepšou trénerkou delfínov.
Pred piatimi rokmi sa moja mama vydala za Michaela. Bol to celkom fajn muž no nikdy som ho nebrala ako svojho vlastného otca, aj keď moja mama si to odo mňa veľmi priala. Bohužiaľ Michael pred dvomi rokmi zomrel na rakovinu. Myslím, že mal iba 40 rokov. Mamu to veľmi zasiahlo a ťažko sa jej ďalej viedol život. Ja som sa jej snažila pomáhať tak ako som vedela pomôcť v sedemnástich a preto som začala pracovať v delfináriu, kde mi za mesiac dávali 500€. Slušné nie? Mame to dosť pomáhalo a taktiež sa zo mňa tešila. Tešilo ju to, že ma baví to isté čo bavilo ju. Popravde teraz jej sen je môj sen.
Mattheovmu otcovi Josému patrí celé delfinárium (Áno, Mattheo je veľmi bohatý, zatiaľ čo ja s mamou to ledva ťaháme on sa môže rovno kúpať v peniazoch), preto nebol moc veľký problém mi vybaviť tam prácu, keďže s ich rodinou máme dobré vzťahy, teda okrem mňa a Matthea.
Pri delfínoch musíte byť dennodenne, preto Mattheova rodina býva hneď pri delfináriu v obrovskej vile. My bývame hneď vedľa nich v malom domčeku. Po pravde dosť to medzi sebou kontrastuje, pretože predstavte si vilu vedľa malého útleho domčeka.

Nikdy som z toho nebola nadšená, keďže som musela každý deň stretávať toho debila, no má to svoje výhody. Každý deň môžete navštevovať delfíny a k tomu zadarmo, starať sa o ne a hrať sa s nimi. V delfináriu som vypomáhala už od desiatich a už od mojich šiestich rokov som tam mohla chodiť kedy sa mi zachcelo. Za to sa tentokrát musím poďakovať Mattheovmu otcovi.

Rýchlo som do seba hodila raňajky a bežala sa obliecť. Počula som zhora ako mama berie kľúče od domu a obúva sa.
„Dúfam, že sa ti bude dariť v novej škole! Drž sa!” Vykríkla tak aby som to počula a zabuchla za sebou vchodové dvere. Nastalo ticho. Dom bol prázdny a na mňa doľahla stiesnenosť. Nevydržala som to a rozbehla sa dolu schodmi. Keď som zišla dolu, schmatla som tašku s vecami a kľúče od domu, a vybehla som von. Potrebovala som sa nadýchať čerstvého vzduchu. Nikdy som nemala rada, keď som zostávala doma sama, mávala som z toho kedysi panické záchvaty. Teraz sa mi to už dlhšie nestalo. Srdce mi divoko bilo a nie a nie sa utíšiť. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Vedela som čo v takýchto situáciách robiť no moja hlava ma nechcela poslúchať a robila si čo chcela. Hučalo mi v hlave a pískalo v ušiach. Bolo to nepríjemné, viac než nepríjemné. Bolela ma z toho hluku hlava a končatiny mi ochabovali. Podlomili sa mi kolená a ja som spolu s nepríjemným puknutím spadla na zem. Pred očami som mala chvíľu bielo no po chvíli som začala vnímať. V hlave som počula nepríjemný hukot a v končatinách mi pulzovala bolesť. Lakte som mala ošúchané od štrku. Pomaly som si sadla a prezerala si zranenia. Jedno koleno bolo rozbité a ruky obidve doškriabané od asfaltu. Nesmierne ma to štípalo no ignorovala som to. Najviac ma znepokojovala hlava. Stále mi v nej hučalo. Pokúsila som sa postaviť na nohy no okamžite sa mi zatočila hlava. Z reflexu som si naspäť sadla, aby som zase neodpadla.
Takéto niečo sa mi stalo iba raz, keď som prvýkrát dostala záchvat. Nevedela som čo robiť a odpadla som. No teraz sa cítim ešte horšie, prečo sa mi to stalo? Toľké roky sa mi toto nestalo a prečo práve dnes?
Po piatich minútach sedenia som si uvedomila, že by som sa mala ponáhľať do školy. Pozviechala som sa s opatrnosťou na nohy tak aby sa mi znova nezatočila hlava a poobzerala som sa, či niekto náhodou nevidel môj pád. Vyzeralo, že ulica je čistá tak som rozhodne vykročila akoby sa nič nestalo. Po chvíľke kráčania mi napadlo, že asi nie je dobrý nápad prísť prvý deň do školy so zakrvavenými rukami a nohami. Doriti, čo budem teraz robiť ? Aby nie naschvál mi začala tiecť z nosa krv. Mala som sto chutí s niečím šmariť o zem. Vážne? Nič horšie sa nedá? Vytiahla som z tašky vreckovky a zapchala si nimi krvácajúci nos.
Pred školou som si utrela nos a vyhodila vreckovky. Vyzeralo že nos je už v pohode a nebude mi znepríjemňovať život, avšak to sa o mojej hlave povedať nedalo. Počas cesty do školy som zhodnotila, že najlepšie bude opláchnuť si koleno a lakte na véckach v škole, aj keď celú cestu sa na mňa všetci kukali, že čo sa mi porobilo. Radšej som ich neriešila a keď tak som im darovala nevraživý pohľad. Keď videli ako sa na nich dívam radšej sa odvrátili inam.
Lenže čo s mojou hlavou? Ak ma bude celý deň takto bolieť umriem alebo minimálne nebudem môcť rozmýšľať normálne a budem trepať sprostosti. A to sa mi dnes nehodí.

Tak ako sa vám páči príbeh ?
Hoďte komentyy. <3