𝗕𝗶𝗿𝘁𝗵 𝗘𝗻𝗲𝗺𝗶𝗲𝘀

9.Kapitola

                           VANESSA
Pomaly otvoril dvere. Mal na sebe nahodený ten jeho úsmev, ktorý by som mu najradšej zoškrabala z tváre.
Pohľadom prechádzal po izbe a, keď mu pohľad padol na mňa, úsmev mu zmizol z tváre. Bol prekvapený takisto ako som ja, bola pred pár minútami. Nechápavo prechádzal pohľadom znova po izbe, akoby tam hľadal to dievča čo NAOZAJ malo prísť, ale to tu už bolo.
„Ty?!" Spýtal sa so zvýšeným hlasom. Vôbec to nečakal a rozhodila som ho, no už sa stihol zorientovať a hrať sa na všemožného. Ach, ako veľmi ho nenávidím. Furt sa tak musí tváriť.
„Áno, ja." Odpovedala som s iróniou v hlase a prinútila som sa mu pozrieť poriadne do očí.
„Čo tu robíš?" Spýtal sa ma s nechuťou v hlase.
„Čo tu robím? Vieš čo tu robím?! Prestupujem do nového tímu!" Povedala som mu so značnou nervozitou v hlase. Snažila som sa to zakryť, no nevyšlo.
„Toti musí byť vtip! Ty!?" Skríkol po mne Mattheo. Ja som pokrútila hlavou a otočila sa mu chrbtom.
„Však si bola v tom najhoršom tíme! Ako ťa mohli preradiť sem?! Len tak zrazu?" Rozhodne bol vytočený. A to veľmi. No zrazu sa stal zázrak. Zhlboka sa nadýchol a vydýchol. Pretrel si rukami po tvári a sadol si na gauč pre dvoch.
„Počkaj, musím to vstrebať." Povedal, značne pokojnejšie ako pred chvíľou.
Ja som sa na neho pozrela, či to je naozaj on. On by sa predsa tak rýchlo neupokojil že? To nie je Mattheo akého poznám.
Kukala som na neho nechápavo, on sa na mňa tiež po chvíli pozrel. Keď sa moje oči stretli s tými jeho, cítila som ako sa mi pozerá do celej duše. Jeho oči sú také hlboké, no nečitateľné, čo ma na nich presne štve. Nedokážem z nich vyčítať nič, akoby nemal emócie. Tie moje modré, sú ako more emócii, ktoré dokáže preplávať aj štvorročné decko.
Vzdychla som si a sadla do kresla oproti nemu.
„Tak? Vstrebal si to?" Pokúsila som sa vynútiť úsmev na mojej tvári, no určite bol krivý, pretože Mattheo sa na mňa ušklabil tým jeho úsmevom. V tom momente som ho išla pretrhnúť. Achhhhh.
„Vstrebal som to." Odpovedal mi a ďalej si ma v tichosti prezeral tými jeho očami.
„Môžeš sa na mňa prestať takto pozerať?" Spýtala som sa, znervózňovalo ma to.
„Ako sa na teba pozerám?" Spýtal sa, démonicky sa zasmial a zahľadel sa mi do očí.
„No ja neviem, proste takto?" Ukázala som na neho prstom a prekrížila som si ruky na prsiach.
„Prečo? Znervózňujem ťa?" Spýtal sa s pozdvihnutým obočím.
Keby poviem áno zväčšila by som jeho ego, a keby nie klamala by som.
„Nie, len je to divné." Vybrala som možnosť dva. Zasmial sa a stále neprestal na mňa zízať. Trucovito som zaskučala a zdvihla som sa na odchod. Nemám chuť sa s ním rozprávať ak sa hodlá správať ako debil.
„Nikam nejdeš!" Skríkol po mne a chytil ma za zápästie. Ja som sa snažila vykrútiť si ruku z jeho zovretia, ale držal ma príliš silno. Zahľadela som sa do jeho očí. Na chvíľu som v nich zahliadla prosbu, no zase na seba nahodil svoju masku. Zafučala som, viem že ak sa budem snažiť ďalej odísť spustí sa taká istá bitka ako v škole a ak podľahnem budem musieť pretrpieť to čo ma čaká. Viem, že je hlúpe sa s ním biť, takže moja inteligentnejšia časť asi prvýkrát -a posledný!- vyhrala a ja som sa otočila, že si sadnem naspäť.
Pustil mi zápästie a spokojne zavrčal:
„Správne." Podlo sa usmial, a ja som vedela, že toto bude nekonečné.
„Takže všetko ti vysvetlím. Dnes sa stretneš s mojím tímom spoznáte sa a pôjdeš domov. Zajtra už začneš mať tréningy so svojím novým delfínom a budeš mať rozvrh, ktorý ti mimochodom spravím JA, na to aby si sa čím skôr s ním naučila pracovať. Nick ti určite spomenul, že už za týždeň budeš mať show. Je to logické, pretože ťa tam potrebujeme. V našom tíme musí byť šesť trénerov a bez toho šiesteho to bude nanič, takže preto. No a tu preberáme všetky plány a všetko. A ešte! Nikdy nechodievaj neskoro na schôdzky, ktoré organizujem ja, lebo inak budeš mať problém. A ani ma nebude zaujímať, že si mala niečo iné, proste toto je prvoradé. Rozumieš?" Sladko sa na mňa usmial no videla som ako mu v očiach hrajú diabolské ohníčky. Hnusne som na neho zazrela a prikývla, čím menej energie budem na ňom míňať tým lepšie. Aj tak mi jej už zobral viac než dosť.
„Fajn. Máš nejaké iné otázky?" Spýtal sa.
„Hej, ktorý z delfínov bude mojím?" Spýtala som sa s nenútenosťou v hlase.
„To neviem, ešte sa nerozhodlo, ktorého ti dáme." Pozrel sa na mňa a ďalej nič viac nehovoril.
„Aha. Takže mi chceš povedať, že je viacero "vhodných"?" Pozdvihla som obočie. Nechcelo sa mi veriť, že to tak je.
„Chceli sme ti dať na výber, pretože nikto z nás nevie lepšie ako ty, ktorý sa ti hodí. Musí ti proste padnúť do oka. " Odpovedal a zadíval sa na kvety, ktorými bola ohradená časť izby, knižnica.
„To fakt?" Neveriacky som pokrútila hlavou. Bolo by to mega.
Mattheo vstal a vrhol sa smerom do kuchynky.
Pätnásť minút som tam len tak sama sedela a dívala sa. Potom prišiel konečne Mattheo s dvomi pohármi kávy. Neviem čo mu tak dlho trvalo, pretože káva sa robí okolo päť minút, ale nejdem sa ho na to pýtať, znelo by to, že s ním chcem tráviť čas a to by bola hovadina. Je nepríjemný sa pesimistický, prečo by som s ním chcela tráviť čas?

Jednu kávu položil na stôl predo mňa a druhú si zobral do ruky.
„Na." Povedal a kývol hlavou ku mojej káve. Prekvapene som sa na neho pozrela:
„Uhm, ďakujem. Nestalo sa ti niečo?" Spýtala som sa ho.
„Prečo?" Zasmial sa a prebodol ma pohľadom.
„Neviem správaš sa až príliš dobre na Matthea Lorenza." Povedala som a usrkla si z kávy. Mňam. Spravil mi takú akú mám rada. On si vôbec pamätá akú väčšinou pijem? To je zvláštne, viem akú pije on, ale načo by vedel akú pijem ja?
Zasmial sa a pokrútil hlavou.
„Takže, keď sa konečne správam dobre, tak so mnou niečo nie je v poriadku?" Spýtal sa ma.
„No, ešte som sa nestretla s Mattheom, ktorý by bol dobrý preto sa pýtam." Povedala som. Zaškrípal zubami a nespokojne zavrčal, no nič nepovedal.
„Kedy vlastne majú v pláne prísť ostatní? Rada by som sa porozprávala aj s niekým iným." Túto vetu by som nazvala rana pod pás, no Mattheo si ju zaslúži. Chová sa nehorázne, takže mu musím schladiť to jeho ego.
„Auu, to bolelo!" Skríkol a zvraštil tvár. Hej, priznávam je fakt dobrý herec. Pokrútila som hlavou.
„Vážne? Nevyzerá, že by ti to niečo spravilo." Vyhŕkla som. On sa zasmial a vstal z gauča. Podišiel bližšie ku mne, čupol si predo mňa a pozrel sa mi do očí. Usmial sa na mňa a ľavú ruku mi položil na stehno. Zhlboka som sa nadýchla. Čo robí? Pomaly posúval svoju horúcu dlaň vyššie a vyššie, pritom sa na mňa vyškieral a díval sa mi do očí. Jeho pohľad ma pálil. Chcela som odvrátiť zrak, no moja hrdosť mi to nedovolila. Pozerala som sa naňho a čakala čo urobí ďalej. Pomaly zdvihol svoju pravú ruku a tuho mi ňou chytil bradu. Na sucho som prehltla. Srdce mi divoko búchalo o moju hruď a splašene mi pulzovalo až kdesi v ušiach. Nechápavo som sa na neho pozerala. Všimol si moje rozpaky a svoj úsmev rozšíril ešte viac. Zavrčala som, ale nebránila som sa. Nahol sa bližšie ku mne a dlaňou mi zatlačil na stehno. Pravou rukou mi prešiel po krku a silno ho stisol, keby chcel môže ma aj uškrtiť. Avšak stisol ho len tak aby som vedela dýchať. Ja som len prehltla a ďalej sa dívala do jeho očí. Moja reakcia sa mu zapáčila. Spokojne si odfrkol a priblížil svoje pery k môjmu krku. Cítila som ako sa mi pod jeho rukou napla pokožka, po chrbte mi prebehli zimomriavky. Cítila som jeho teplý, rytmický dych na mojom krku. Vyvolalo to vo mne zvláštne pocity, no nikdy by som si nepripustila, že to vo mne vyvolalo vzrušenie. Perami sa priblížil k môjmu uchu a medovým hlasom mi doň zašepkal:
„Nevyzerá, že by ti ale moja prítomnosť nijako vadila."
V tom momente som ho odstrčila, neviem na čo som vlastne čakala. On sa usmieval od ucha k uchu, olízol si pery a zadíval sa na mňa. Usmieval sa ako nejaký somár. Tak veľmi som mu chcela niečo urobiť. Vyrezať mu ten úsmev z tváre alebo čokoľvek. Achhhhh. Zúrila som. Cítila som ako mi do hlavy vstúpla krv a zafarbovala mi líca na červeno, toto ma však vôbec netrápilo. Neudržala som sa a päsťou som mu jednu vlepila.
„Sss..." Sykol od bolesti no keď ho bolesť pominula rukou si utrel roštiepenú peru z ktorej mu tiekla krv a psychopatycky sa usmial. Škoda, že sa mu ten úsmev nedá dať niekam do riti, ale aj tak som za svoje dielo spokojná. Roštiepená pera, obyté líce. Fajn, ušlo by to. Zhodnotila som svoju prácu.
Konečne odo mňa vstal a ľahol si na gauč pre dvoch. Vôbec ho nezaujímalo, že mu krv kvapká na tričko.

V sekunde sa rozleteli dvere a do miestnosti vstúpili štyria - dosť hluční - ľudia. Ich príchod ma zaskočil, ale Mattheo vyzeral akoby už dávno vedel, že prídu teraz.

                                    <3