𝗕𝗶𝗿𝘁𝗵 𝗘𝗻𝗲𝗺𝗶𝗲𝘀

4.Kapitola

                             VANESSA
Jasné. No nemám ja šťastie.
Kto iný ako ON musel vojsť do triedy s plným štýlom a pozornosťou upretou na ňom. Pozornosť. To je jediné čo ON potrebuje. Chvíľu tam ticho stál a užíval si každého pohľad. Po chvíli sa začal rozhliadať po triede, kam by si mohol sadnúť. Vtedy som sa chcela skryť, zneviditelniť alebo hocičo iné, len aby ma nevidel. Snažila som sa mu nepozerať do očí. Viete ten trik čo sa používa na učiteľov, keď nechcete byť vyvolaní na odpoveď. No ťažko sa mi naňho nepozeralo. Oči mi stále blúdili k nemu a nedokázala som ich od neho odtrhnúť. Dlhšie sme sa nevideli, a len teraz mi došlo ako veľmi vyrástol. Nebol to už malý sopliak, ale vysoký, urastený chalan.
Zrakom prečesával stoličky a pohľadom kĺzal po každom študentovi. Všetci mu boli ukradnutý, no keď sa blížil pohľadom ku mne, sklopila som zrak. V jednej chvíli som si už myslela, že ma už prešiel a tak som si vydýchla a zdvihla zrak k nemu. To bola najväčšia chyba v mojom živote. Jeho pohľad sa stretol s mojím. Zostala som sa na neho dívať ako obarená. Srdce mi divoko bilo a nevedela som čo sa teraz stane. Jemu sa zdvihli kútiky úst do hnusného úškľabku. Ten jeho úsmev by som mu chcela zoškriabať z tváre. Kyslo som sa na neho pozrela. Moja reakcia ho pobavila a jeho škaredý úsmev sa ešte viac rozšíril. Žmurkol na mňa a vybral sa smerom ku mne. Amen tma, hovorila som si. Teraz si ku mne sadne a po zvyšok hodiny nebudem mať ani vlastného pokoja.
Dlhými krokmi sa blížil ku mne, no nesadol si hneď vedľa mňa, ale za mňa. DO RITI! Teraz som ho ešte viac preklínala. Bude mi môcť robiť zle, ale ja mu to nebudem môcť nijako oplatiť. Pohmírila som sa na stoličke, pretože ma už bolel zadok z toho všetkého napätia. Ruky som si prekrížila a zduto sa pozerala pred seba. Všetko toto trvalo len zopár sekúnd no mne to pripadalo ako celé hodiny.
Za ten čas čo ja som rozmýšľala nad svojím, učiteľ vošiel do triedy. Vyzeral byť ešte mladý a neskúsený, to som považovala za dobré, pretože ma hneď nikto nevyvolá.
Počas celej hodiny učiteľ povedal zopár viet a dačo písal na tabuľu. Moc som sa nesústredila. Stále som rozmýšľala, prečo na mňa žmurkol. Bolo mi to nejednoznačné, lebo takéto gesto moc často nepoužíval. Pravdepodobne žmurkol len aby ma zmiatol. Vždy sa tešil z toho, keď som sa cítila nesvoja a on mal kontrolu nad situáciou.
Celú hodinu som nad týmto rozmýšľala a všetky svoje zmysly sústredila na človeka za mnou. Najviac som používala sluch, zakaždým keď sa pohol, alebo čímsi zašuchotil vystrelo ma. Raz do mňa drgol perom a niečo zašepkal no ja som ho ignorovala. Mať s ním akýkoľvek kontakt by malo pre mňa smrteľné následky.
Po hodine ma začala bolieť ruka z toho ako kŕčovito som celú hodinu držala pero. Nemohla som sa ani raz uvoľniť. Hrozne ma to zaskočilo, lebo som nečakala, že ON bude v áčku. Keď mi Nat prezradila ako tu fungujú triedy presne by som vedela do ktorej Mattheo zapadá. Déčko. Čisté a prirodzené Dé. Nič nevie a vôbec sa neučí, jedine v čom vyniká je vzhľad a demencia. Tak by som ho asi opísala, pretože to bolo jediné v čom NAOZAJ vynikal.
Keď zazvonilo na znak končiacej sa hodiny okamžite som odtiaľ chcela vypadnúť. Rýchlo som sa zdvihla zo stoličky, ktorá urobila nepríjemný piskľavý zvuk, čo mi pílilo uši, a urobila som dlhý krok aby som čo najskôr bola preč z tejto triedy a vône Matthea Lorenza. Samozrejme, ktosi ma chytil za rameno pevnou rukou. Ako zo zlého sna pomyslela som si. Tento dotyk by som spoznala aj na sto míľ ďaleko. Pevný, ale hrejivý. Mattheo.
Na protest som sa mu chcela vymaniť zo zovretia, no on ma pevno držal. Nespokojne som si vzdychla a na znak prehry zvesila plecia a zdvihla ruky. Počula som ako sa za mnou uškrnul, no nepustil ma. Ja som poznala jeho no on mňa tiež. Vedel, že keby ma teraz pustil ubzikla by som preč. Som dobrá v klamaní a v priebehu rokov strávených s ním som sa oveľa viac zlepšila, ale môj trik už poznal. Ja sa tak rýchlo nevzdávam.
Tvárou sa priblížil k môjmu uchu až som cítila jeho teplý dych na svojej jemnej koži. Po chrbte mi prebehol mráz. Dych sa mi zrýchlil, no on ho mal stále rovnaký. Pomalý, rytmický. 
„Ani to neskúšaj. Nessie.” Potichu zapriadol. Jeho medový hlas, bol hlboký a nechával v mojej hrudi zvláštny pocit. Vyrazilo mi to dych. Nenazval ma predsa Nessie? Tak ma mohol volať len on, bola to jeho prezývka. Vymyslel ju, keď som mala asi päť rokov. Používal ju často, ževraj preto lebo vyzerám ako lochneská príšera. Nevadilo mi to. Tá prezývka patrila do našeho vzťahu, ktorý naše mamy nazývali "kamarátstvo", my dvaja zase nenávisť. Vždy, keď použil niekto iný túto prezývku Mattheo sa nasrdil a povedal mu, že to nemôže používať. Že to je JEHO.
Nemala som slov. Nessie, ma nenazval už dlhšie ako päť rokov, myslela som, že to už je navždy preč. Že zabudol na niečo také detinské, na hlúpu prezývku.

Rukou ma stále držal za rameno a hlavu mal pri mojom uchu. Čakal na moju odpoveď. Tým: Ani to neskúšaj, myslel to čo bude nasledovať. Nehodlala som sa tak rýchlo vzdať. Vedel narábať so slovami ako nikto iný. Vedel, že keď ma nazve Nessie, rozruší ma a tak bude mať dosť času na prebratie kontroly nad situáciou. Vždy to využil, pretože vedel ako ma slová dokážu zasiahnuť ak ich viete dobre podať. Nikdy som sa tomu nevedela ubrániť, aj keby som veľmi chcela vždy som sa kvôli jeho slovám poddala. Nevedela som ako to robí a ako je možné, že to funguje na každého obzvlášť na mne.
Dnes som, ale na jeho trik neskočila. Predsa len som čosi povyrástla a vedela som ako zareagovať, tak aby som ho oklamala. Dala som dole zdvihnuté ruky a pomaly mu prikývla tak aby vedel, že už nehodlám bojovať. Mattheo sa spokojne usmial a povolil stisk, nie však úplne predsa len bol opatrný. Vedel aká som rýchla a hbitá. Častokrát sa mu jeho neopatrnosť nevyplácala, preto si dal teraz pozor. Veril, že som sa vzdala a ja som sa trochu pousmiala nad jeho hlúposťou, ale tak aby to nevidel. Koľkokrát som ho takto už oklamala a zase. Chytená ryba v sieti, MÁM HO.
V sekunde, keď to nečakal som sa k nemu otočila a silno ho uhryzla do ruky ktorou ma držal. Pod návalom bolesti skríkol a úplne uvoľnil stisk. Ja som sa dala do behu. Bolo to trochu riskantné, pretože ma hlava bolela ešte z rána a schody sa mi v hlave točili, no zvládla som to. Už-už som vychádzala von z dverí, keď ma silné ruky zdrapili za pás a pritlačili ma o stenu.

Strašne ma bavilo písať túto kapitolu. Dúfam, že sa vám stretnutie s Mattheom páči a nebojte sa v ďalšej kapitole bude oveľa viac drámy.(⁠ ⁠˘⁠ ⁠³⁠˘⁠)<3