𝗕𝗶𝗿𝘁𝗵 𝗘𝗻𝗲𝗺𝗶𝗲𝘀

13.Kapitola

                           VANESSA
Včera večer som mame rozprávala o všetkom novom, o tíme a tak. Veľmi, akože veľmi sa tešila z toho, že som v TÍME JEDNOTIEK, aj keď najprv nechcela veriť.
Škola prebehla celkom ok, akože na možnosti. Vyvolal ma učiteľ a ani hovno som nevedela povedať, ale to nič. Ďalšie strápnenie na zozname. Už sa začína plniť.

Akurát idem do delfinária, tiež mám prísť tak ako včera na štrnástu. Ževraj budem musieť tak chodievať. Ako takto, nevadí mi to, ale není to nič úžasné, lebo si nestíham robiť úlohy.
Zbalila som si nejaké potrebné veci a začala sa obliekať. Obliekla som si krátke čierne šaty s rozparkou, ktoré na mne vyzerali neuveriteľne. Akože neklamem!

Skontrolovala som si či všetko mám a vybehla som von. Mama ešte nebola doma, keď som vychádzala von, čo mi aj celkom vyhovovalo. Nemala som chuť sa s ňou baviť a všetko jej vysvetľovať.

Tak trochu som nestíhala tak som už pomaly bežala, čo bolo v tých šatách úplne tip top.
Pred vstupom do delfinária som sa nadýchla a vstúpila. Pri skrinkách som sa prezliekla a smerovala som k oddychovej miestnosti môjho tímu, lenže som moc nevedela kam presne mám ísť, pretože som z toho bola úplne stratená. Delfinárium malo až príliš veľa chodieb a tak trochu som sa stratila. Na mobile mi už svietilo, že sú dve hodiny a ja som stále nebola v oddychovej miestnosti. Čo teraz Vanessa? Premýšľala som. Nemám moc veľa možností a to je, že jedna a to je, spýtať sa niekoho. No lenže ako vieme nechcem vyzerať ako malé decko, ktoré sa tu nevyzná, takže som radšej blúdila. No, že ja som inteligentná?
Zrazu som narazila do niekoho hrude. Zdvihla som hlavu so slovami :„ Prepáč" na jazyku. Keď som však zbadala kto to je usmiala som sa. Carlos sa na mňa tiež usmial a nadvihol obočie.
„Nebodaj si sa stratila niña?" (dievča) Ja som sa nervózne zasmiala a rozmýšľala som čo mu povedať. Fajn nebudeme klamať.
„No, vyzerá, že hej." Poškrabala som sa na hlave a prosebne sa na neho zahľadela. Vtedy som si uvedomila ako blízko pri sebe stojíme, a ako prudko dýcha. Uvedomila som si aj ako milo sa na mňa usmieva, a ešte, že vonia morom. Ahh.
„Vamos!" (poď) Kývol mi rukou a už vykročil. Ja som tam zostala chvíľu stáť no potom som sa spamätala z tranzu. Je fakt pekný, pomyslela som si, ale hneď som sa trepla do hlavy za tú myšlienku. Vanessa na takéto veci ani nemysli! Prikázala som si, aj keď tak trochu neúspešne, lebo mi potom napadla ďalšia myšlienka.
„Takže, ideš si teraz vybrať delfína." Spýtal sa svojim nádher- kurva ani na to nemysli Nessa!!!
„No ja neviem, asi hej." Pokrčila som plecami a snažila som sa na neho nepozerať.
„No takto, každý z nich je fakt dobrý a každý z nich to tu zvládne, takže je len na tebe akého si vyberieš." Povedal a zahol za roh. Blížili sme sa k oddychovej miestnosti TÍMU JEDNOTIEK, a to znamenalo, že ma čaká peklo.
Vošla som spolu s Carlosom, bok po boku dovnútra a všetci sa na nás pozreli. Ava sa usmiala, Madeline sa nechutne zatvárila a Pablo sa lišiacky usmial. No a Mattheo tam bol tiež. Ten ma však prebodával pohľadom, oh. Nie on prebodával pohľadom Carlosa. Nechápem však vyzerali, že sú fajn kamoši tak prečo sa na neho díva tak hnusne?
Kým som rozmýšľala, som podišla ku kreslám a rozvalila som sa naň. Mattheo upriamil zrak na mňa a nadvihol obočie, potom sa zdvihol a prešiel natesno okolo mňa. Keď išiel presne vedľa mňa mi do ruky strčil papierik a rýchlo odkráčal preč, posledné čo som videla bol jeho úsmev.
Prekvapene som sa pozrela na papierik. Stálo na ňom:
„Príď do kuchynky o 18:00."
Neveriacky som na papierik hľadela a otáčala som ho zo všetkých strán, či tam nie je ešte niečo iné.
Fajn, Mattheo je v poslednej dobe divný. Predpokladám, že je to jeden z neho sprostých žartíkov, ale aj tak tam pôjdem. Ja sama ho prekvapím! Uškrnula som sa. Mala som už plán.