𝗕𝗶𝗿𝘁𝗵 𝗘𝗻𝗲𝗺𝗶𝗲𝘀

16.Kapitola

                            MATTHEO
„Kurva! Čo jej je?!“ Skríkol som až príliš hlasno po Carlosovi. Nessa sa strhla, vtedy som si uvedomil, že som to prehnal. Trochu kľudnejším hlasom som povedal:
„Kde je?“ Spýtal som sa. Pozrel som sa na Nessu, ktorá horúčkovito rozmýšľala čo robiť. Mala taký prenádherný výraz aj v takejto situácii. Do riti čo je Mattheo s tebou?!!! Načisto mi už jebe. Zaujímaj sa o Leiru, nie i ňu!
„Nick je pri nej, no zavolal veterinára. Chová sa dosť divne a nechce ani žrať.“
Chytil so sa za hlavu. Ak vypadne Leira sme v hajzli. Nehovorím o tom, že sme teraz len piati. Teda možno už len štyria.
„Poď!“ Chytil ma za rameno a viedol ma za ňou. Ja som ho ochotne nasledoval ako nejaká ovca. Bol som mimo, pretože sa mi život rúcal pod nohami. Carlos bol u mňa jedinou istou osobou v živote, za čo mu ďakujem ako nikomu inému.
No a čo sa týka Vanessi, vôbec neviem čo je medzi nami. Či nepriateľstvo, priateľstvo či dokonca niečo viac. Som z toho úplne zblbnutý, pretože Vanessa je niečo iné. Je úžasná a krásna, no ona ma neznáša a to je problém.

Rýchlym krokom sme my traja išli ku ošetrovni. Vošli sme a videl som Leiru, ako sa snaží vyskočiť von. Nick ju pridržiaval a díval sa na mňa ľútostivými očami. Vedel ako veľmi ma bolí ju takto vidieť. Moju Leiru. Najúžasnejšieho delfína na svete.
Viete prečo som v tom taký dobrý? Prečo som v JEDNOTKE? Pretože mám SAKRA dobrého delfína. Je najlepšia. V podstate všetci vedia, že ona je tá ktorá to ťahá a, že nie som taký dobrý no nič mi nepovedia lebo som Lorenz.

Rýchlo som k nej pribehol. Keď som videl akými očami sa na mňa díva vedel som, že je zle. Chcel som kričať. Plakať a všetko zároveň.
Však kurva umiera!
„Do riti.“ Zašepkal som.
Leira sa na chvíľu ukľudnila, keď ma videla, no jej bolesť v očiach nezmizla.
„Mattheo.“ Šepol Nick. Snažil sa ma ukľudniť. Chcel som vrieskať.
Nemohol som. Je tu Vanessa, Carlos, ale aj Nick. Aj keď on už jeden môj záchvat prežil, takisto aj Carlos, no nebol to taký záchvat ako vtedy s Nickom.

Pohladil som ju po hlave. Smutne sa na mňa pozerala.
Sedeli sme tam tak dlho, až kým neprišiel náš veterinár, špecializovaný na morské zvieratá hlavne delfíny.
Vyštudoval tú istú školu čo ja a Vanessa študujeme. No neodvážil by som sa Leiru ošetriť aj keď by som to už mohol vedieť. No nechcel som jej spôsobiť ešte viac bolesti.
„Tak ukážte ju.“ Povedal pokojne. Ako môže by taký pokojný. Leiru pozná veľmi dobre, vie aká je úžasná. Ako to potom dokáže? Však umiera!
Nechcel som od nej odísť, ale Nick ma silno potiahol preč. Nemôžeme mu tam zavadzať.

„Mattheo, poď.“ Jemne vyslovila Vanessa a potiahla ma jemno za rameno. Pozrel som sa na ňu a videl som jej v očiach neskutočný smútok. Presne to som nechcel, pretože jedine ten pohľad ma dokázal položiť. Jej oči ma dokázali položiť. Sklonil som hlavu a podišiel som k nej.
Pohladila ma na chrbte, čo u mne trochu uvoľnilo napätie, však u nej sa naopak zvýšilo. Cítil som to. Všetku váhu zobrala na seba.
Ďakovne som sa na ňu pozrel na pár sekúnd. Ona sa na mňa však nie. Dívala sa na stenu hlboko v inom svete.
Chcel som sa jej dotknúť, lebo som vedel, že prežíva vnútorný boj. Neznášala, keď bolo nejaké zviera choré, bála sa.
Keď som sa jej však skoro dotkol uvedomil som si, že nemôžem.
Včera, keď som sa jej dotkol, utiekla (no viac než dotkol), nechcem aby sa to zopakovalo. Už odo mňa nemôže odísť niekto ďalší.

Dlho sme tma len tak stáli a dívali sa na veterinára čo robí. Po dlhej dobe povedal:
„Nevyzerá to s ňou moc dobre. Budem si ju musieť zobrať na ošetrovňu ku mne. Zatiaľ nedokážem viac povedať.“ Mykol plecami a už si balil veci.
Trhlo mnou keď som si uvedomil, že mi odíde a možno sa ani nevráti. Chcel som tresnúť do steny, no snažil som sa udržať kým odíde.

Po chvíli odišiel. Ja som päsťou buchol do steny a rozbil si hánky. Vôbec ma to však nebolelo. Nebolo to nič oproti tej bolesti vo vnútri.
Nick už pripravoval prevoz Leiry. Ja som sa na to len nešťastne díval. Vanessa sa na mňa smutne pozrela, tými svojími morskými očami. Zavrel som oči. Nemohol som sa na ne pozerať.
Carlos ma chytil okolo pliec a vyviedol ma preč.

Niekam sme došli ani neviem kam, posadil ma. Vanessa s nami nebola.
„Kde je?“ Spýtal som sa rýchlo.
„Kto?“ Spýtal sa a niečo pripravoval.
„Ona?“ Spýtal sa znova a otočil sa na mňa. Prikývol som pomaly a zadíval sa na neho. Bol prekvapený, keď som mu to potvrdil.
„Šla trénovať.“ Povedal normálnym hlasom, aj keď nechápal načo sa to pýtam.
„S kým.“ Priškrteným hlasom som sa spýtal. Sama by nešla.
„S Pablom, zavolal som ho, keďže som vedel, že ty už to dnes nedáš.“ Kývol mi a uškrnul sa. Debil.
Hh, do riti s Pablom. Ako som povedal Pablo je super,ale je to skurvysyn a je mi jasné, že sa s ňou chce vyspať. To mu však nedovolím.
„Ale dám.“ Povedal som a rýchlo sa zdvihol. Carlos ku mne rýchlo priskočil a zatlačil ma naspäť do kresla a podal mi do ruky čaj.
„Vážne?!“ Preboha nemohol mi dať niečo iné ako čaj?
„Vedel som, že chceš niečo tvrdšie.“ Zasmial sa a podal mi jeho pohár s whiskey. Ja som nakoniec teda neprotestoval a zostal som tam. Jedna hodina s Pablom, to bude v pohode.

Začal som sa rozhliadať, kde to vlastne som. A uvedomil som si, že som u Carlosa v izbe. Bol som tam nespočetne veľa krát, ale dlhšie som tam nebol. Vyzeralo to tam predsa len inak.
„Zmenil si si to tu.“ Kývol som na izbu a zahľadel sa na neho.
„To je tak už dlho, no nebol si tu dlhšie.“ Povedal smutne. Je pravda, že sme sa trochu odcudzili po jednej z našich hádok. Sme síce v mieri, no už sme sa odvtedy toľko nebavili. Zrazu mi to bolo ľúto, lebo by som potreboval na rozhovory niekoho ako je on.
„Prepáč mi za tú hádku.“ Povedal som. Bolo to len kvôli takej kravine a neoplatilo sa nám o tom hádať. Niečo také ako každodenné hádky s Vaness.
Pokrútil hlavou.
„Už sme si to vysvetlili.“ Povedal. Aj keď to znelo úprimne vedel som, že ho to ešte stále bolí. Bolo to o našich rodinách a povedal som mu fakt hnusné veci. Využil som proste niektoré veci, ktoré mi o sebe raz povedal a vykričal som mu ich. Ranilo ho to, lebo viete nie je to moc pekné, keď to niekto využije proti vám informácie, ktoré vie od vás.
„Nie, nemal som. Vráťme sa k tomu čo bolo predtým.“
„MT, rád by som, no nedá sa na všetko len tak zabudnúť.“ Nazval ma MT. Tak ma volali ľudia, ktorý mi boli blízky. Chcel som napraviť chyby ktoré som urobil, no možno bolo neskoro.
„Nechcem aby sme na to zabudli, no prosím buďme takými istými kamarátmi ako predtým.“ Chvíľu rozmýšľal, ale potom mi prikývol. Výdychol som si a pozrel sa na neho. Uchlipol som si z whiskey a uškrnul sa na neho.
„To je môj chalan!“ Skríkol veselo Carlos a pobúchal ma po pleci.

Smiali sme sa a rozprávali sa o všetkých kravinách, ktoré sa nám stali za tie dva mesiace od hádky. Vanessu som síce nespomenul, ale to nebolo podstatné. Nechcem rozprávať o našom vzťahu a tak.
„No čo už lepšie?“ Spýtal sa ma nakoniec, keď som už vychádzal z jeho izby. Prikývol som a odišiel som do svojej izby.
Hodil som sa na posteľ a tak som aj zaspal.

Po asi hodine mi niekto silno zabúchal na dvere.
„MATTHEO!“ Počul som Nickov hlas. Rýchlo som sa zdvihol a bežal k dverám. Mohlo by to byť niečo s Leirou.
Rozdrapil som dvere a zhlboka som sa nadýchol na to najhoršie. Keď som si všimol Nickov výraz zamrzol som v nádychu. Díval sa na mňa tak zlomene.
„Leira.“ Zašepkal.
„KURVAAA!!!“

No trochu menej romantiky, no toto k životu tiež patrí. Čo myslíte, čo bude s Leirou? <3