𝗕𝗶𝗿𝘁𝗵 𝗘𝗻𝗲𝗺𝗶𝗲𝘀

6.Kapitola

                           VANESSA
Kráčala som naprieč chodbou k jedálni. Nat, hovorila, že sa tam stretneme. Nerozumela som, prečo sa so mnou chce baviť. Boli sme spolu desať minút a za tých desať minút som ju dokázala rozplakať, síce nie úplne tak mojou vinou, ale aj tak.
Vo mne to stále vrelo zo stretnutia s Mattheom. Do jedálne som vstúpila ešte s červenou tvárou a na každého som sa pozerala hnusným pohľadom. Potrebovala som si vybiť zlosť.
Pristúpila som k pultu s jedlom a začala si naberať. To jedlo nebolo nič svetoborné, ale aspoň to nevyzeralo až tak zle ako na základke.
Keď som si nabrala tvrdým pohľadom som hľadala voľné miesta. Vždy, keď som sa na niekoho omylom pozrela okamžite odvrátil hlavu. Neviem čo to so všetkými bolo. Sadla som si ku voľnému stolu a začala jesť. Ihneď som to jedlo vypľula. Chutilo ako skazené rybacie mäso s cesnakom. Rýchlo som sa napila vody, no nechutná pachuť mi zostala v ústach. Niekto sa za mnou potichu smial, otočila som sa a chcela som na toho človeka tvrdo zanadávať, no slová sa mi zadrhli v hrdle, keď som videla kto to je. Nat. Predsa len prišla. Krivo som sa na ňu usmiala. Ona sa ešte viac rozrehotala.
„Čo je tak vtipné?" Spýtala som sa s pozdvihnutým obočím. Mávla rukou aby som počkala kým sa upokojí. Chytala sa za brucho a nie a nie prestať sa smiať. Cítila som sa ešte viac nahnevaná a nafučane som sa otočila späť ku svôjmu "úžasnému" jedlu. Dneska ma už všetci vytáčali, čo majú fakt za problém? Nat, Mattheo a ešte aj to dievča na prvej hodine vedľa ktorého som sedela.
Počula som ako sa Nat konečne prestávala smiať aj keď horko ťažko zadržiavala smiech. Prudko odtiahla stoličku. Sadla si oproti mne a, keď si všimla môj výraz, znova sa začala smiať. Mala som jej chuť vraziť, ale viem, že násilie môžem použiť iba pri Mattheovi. Keď som si na neho spomenula zostalo mi ešte horšie. Uvedomila som si ako veľmi ma bolí hlava a rameno za ktoré ma držal a ako veľmi chcem ísť konečne domov. Nemyslela som si, že vysoká bude také peklo.
„Pre-prepáč." Vysúkala zo seba Nat stále sa smejúc. Ja som jej nevenovala pozornosť a pozrela sa na mobil. Šesť zmeškaných hovorov od mamy. Bože, čo tá zase chce?! Povedala som si, že jej zavolám poobede, aj keď neviem či mám ďalej v pláne jesť túto gebuzínu.
„Už si sa ukľudnila alebo tu budeme ešte ďalšie dve hodiny?" Prehodila som sarkasticky. Pozrela som sa na ňu a jej sa zadrhol smiech.
„Prepáč, mi to." Zašepkala a sklonila hlavu.
„To jedlo. Nikto si ho na škole nedáva lebo všetci vedia, že je pokazené." Uškrnula sa.
„ČO?!!" Skríkla som. Zopár študentov sa otočilo našim smerom no nevenovala som im pozornosť.
„Prepáč mi. Mala som ti to povedať ešte skôr ako si začal jesť." Nevinne sa na mňa pozrela aj keď v očiach jej hrali ohníčky.
„No to si mala." Prekrížila som si ruky na prsiach a ofučane na ňu zízala. Ona na mňa tiež.
„Odpustené?" Spýtala sa no aj keby som jej neodpustila teraz vedela, že neskôr by som jej odpustila. Nemám na škole nikoho iného, ona to dobre vie. Je až príliš všímavá, alebo pozná naozaj tak veľa ľudí ktorý ju informujú?
Prikývla som aj keď nie s príliš veľkým nadšením. Víťazoslávne sa usmiala. Zase som sa cítila porazená. Vzdychla som si a zadívala som sa na najbližšiu stenu, aby som sa nemusela dívať na Natashu.
„Deje sa niečo?” Spýtala sa s materinským ustarosteným hlasom.
„Nie.” Zaklamala som a ďalej hľadela na stenu. Bála som sa, že by som sa len raz pozrela do jej očí a zistila by pravdu. Nechcela som jej hovoriť o všetkom čo ma trápi. Dnes nie. Nemôžem jej povedať o : Mattheovi, bitke, finančných problémoch rodiny, delfináriu, záchvatoch...
„Ako myslíš, ale raz mi to budeš aj tak musieť povedať.” Povzdychla si a chytila ma za ruku. Jej gesto ma upokojilo a prvýkrát som sa jej poriadne pozrela do očí. Mala ich zelené no zreničky jej rámovala hnedá farba. Žiarili jej aj napriek tomu, že svietilo slnko. Vedela som, že je húževnatá, ale jej oči ma o jej húževnatosti presvedčili ešte viac.
Vďačne som prikývla. Bola som rada, že nevyzvedala ďalej.
„Mala by som už ísť na hodinu, vidíme sa zajtra?” Spýtala som sa s nádejou, že má ešte chuť sa so mnou baviť.
„Samozrejme. Mňa sa tak ľahko už nezbavíš.” Žmurkla na mňa a vykročila od stola ešte skôr ako ja.

Po vyučovaní som sa vliekla domov. Doma som si ošetrila moje odreniny na lakťoch a kolene, a dala si obklad na hlavu. Pekelne ma bolela no snažila som sa bolesť ignorovať najlepšie ako som vedela. Spravila som si úlohu, ktorú nám dala jedna profesorka a rozvalila som sa na gauči. Asi hodinu som tak oddychovala, keď v kľučke zaštrngotali kľúče. Mama.
A kurva. Zabudla som jej zavolať. To bude malér.
„Ahoj! Som doma!” Skríkla unavene a vošla do obývačky.
„Um-Ahoj.” Snažila som sa o úsmev, ten by to trochu pomohol vyžehliť. Lenže samozrejme ma môj mozog neposlúchal a namiesto toho som nespokojne zavrčala. Vanessa, nemáš sa síce dobre, ale aspoň raz by si mohla byť dobrým deckom. Pokarhala som samú seba, aj keď som vedela, že situáciu to už nezachráni.
„Tvoj učiteľ z delfinária. Písal mi.” Povedala a vzdychla si. Moje zavrčanie si všimla a moc ju to nepotešilo.
„Čože?!” Vykríkla som na celý dom. Mamu trochu strhlo, lebo nečakala takú reakciu. Uvedomila som si ako sa tvárila, vyzerala oveľa unavenejšie ako kedykoľvek predtým. Robota jej určite dáva zabrať a otáča sa na plné otáčky, no stále nie dostatočne. Sme na tom biedne a ona to už nevládze ďalej ťahať.
„Prepáč.” Povedala som, nechcela som na ňu vybehnúť. Lenže môj  učiteľ jej písal len raz a to vtedy, keď som omylom porezala jedného z delfínov a mama musela zaplatiť liečbu. Teraz som sa zľakla, písal jej len vtedy keď som niečo vyviedla. Myslela som na to, či ma náhodou nevyhodili alebo, že zrušili preradenie, preto som tak vybehla.
„To nič.” Pozerala sa všade inde, len nie na mňa, keď jej zrazu padol pohľad na môj obklad. Vyľakane sa na mňa pozrela a spýtala sa:
„Bolí ťa hlava?” Až príliš rýchlo som pokrútila hlavou. Mama sa na mňa začudovane pozrela no nič nepovedala a zdvihla obklad zo zeme.
„Čo ti teda písal.” Naliehala som.
„Že máš prísť do delfinária o hodinu skôr. Preto som ti volala.” Prezradila.
„Mama? Koľko je hodín?!” Spýtala som sa so značnou hystériou v hlase. Ak tam prídem neskoro učiteľ ma zabije.
„Je trinásť štyridsať.” Povedala pokojne a vôbec si nevšimla moju chvíľkovú paniku. Odľahlo mi no aj tak som sa musela ponáhľať. Mama vyzerala, že ju moc nezaujíma čo robím a bola skôr vo svojom svete no aj tak som ju pobozkala na líce a povedala:
„Ďakujem.” Vybehla som hore schodmi do mojej izby a začala sa prezliekať. Po chvíli som mala vybraté, čiernu sukňu, ktorá mi krásne lemovala moju vyšportovanú postavu a bielu, voľnejšiu košeľu. Bude mi v tom asi teplo, ale aj tak sa v delfináriu prezlečiem do obleku.

Zbalila som si vodu a snacky, predsa len tam budem päť -pardon- šesť hodín a na obed som takmer nič nejedla.
Ku delfínom chodievam väčšinou o pätnástej, teda keď mám školu. Teraz musím prísť o štrnástej.

Stála som pred dverami delfinária a zhlboka sa nadýchla. Bude to fajn.

                                     <3