𝗕𝗶𝗿𝘁𝗵 𝗘𝗻𝗲𝗺𝗶𝗲𝘀

20.Kapitola

VANESSA
Ponáhľala som sa domov, pretože už bolo veľa hodín. Hlava mi horúčkovito rozmýšľala.
Absolútne neviem čo sa práve teraz stalo. Páčilo sa mi to, teda ani neviem, ale cítim sa zvláštne. Práve som sa bozkávala s mojím 19 ročným nepriateľom! Asi ma drbne. Akože je pravda, že naše bozky boli skôr hra ako niečo vážne, ale aj tak. Nikdy by som nepovedala, že by sa to mohlo stať a hlavne, on to chcel. Totálne mi sal pery, akoby sa ich nevedel nabažiť. Túžil po mojich perách a tele.
Hovorí zopár ľudí, že z nenávisti vschádza láska, ale ja tomu ani za život neuverím. Medzi nami dvoma by také niečo nevydržalo, k tomu po tomto sa ku mne nezmenili city k nemu.

Vošla som zadýchaná domov a oprela sa o dvere. Mama stala predo mnou a krútila hlavou.
„Kde si bola?!" Hystericky sa na mňa pozrela a rozhodila rukami. Nehnevala sa, ale veľmi sa o mňa bála. Oj! Zabudla som jej napísať, keďže som mala...hmm...no proste inú robotu. Hhh.
„Bola som v delfináriu, prepáč zabudla som ti napísať." Kývla som a zahľadela sa na ňu, tak aby vedela, že neklamem.
„Vieš ako si ma vyľakala?" Stále brblala svoje. Vedela som, že moje "ospravedlnenie" prepočula, a že ma ani nebude počúvať. Zvesila som hlavu a obišla som mamu. Vedela som, že to nemá, žiadnu cenu. Avšak mama ma chytila za rukáv a otočila ma na ňu.
„Žiadne také!" Pokývala mi pred hlavou ukazovákom a začala si podupkávať.
Čakala na moje vysvetlenie, keďže vyzerá, že jej nestačí to čo som jej povedala.
„Tak ako som povedala, bola som v delfináriu a mala som tak ešte robotu. Leira ochorela a mali sme dosť rušný deň. Prepáč, totálne som zabudla ti napísať, bol zhon." Vysvetlila som a vlastne som ani neklamala za čo som sa musela sama v mysli pochváliť. Väčšinou vždy klamem až sa zo mňa práši, ale teraz som obstála bez akejkoľvek lži.
„Prpeáč." Šepla mama a išla do kuchyne s tvárou v rukách. Začudovane som sa na ňu pozrela a až teraz som si uvedomila, že má červené oči.
„Mami?" Šepla som jemne za ňou. Ona sa na mňa neotočila a pokračovala v ceste.
KURVAAA. Prečo je všetko zle?
„Mama čo sa stalo?" Vošla som do kuchyne a zvalila sa ku nej na gauč. Plakala ako som si všimla a objímala si kolená. Už dlho som nevidela mamu plakať. Naposledy, keď Michael umrel. Doteraz sa držala, tak čo sa také stalo?
„Ššš...to je v poriadku. Čo sa stalo?" Šepla som jej do ucha a hladila ju po chrbte. Kedysi ma zaujímala psychológia, takže som vedela ako utešiť ľudí a pomôcť im. Jemne si povzdychla, no aj tak sa z nej vydral hlasný vzlyk. Zakryla si rukou ústa a pokrútila hlavou. Potrebovala čas, ktorý som jej dopriala a nenaliehala som na ňu. Je mi jasné, že dnes ani jedna z nás nebude spať.
„Práca, vyhodil...vyhodili ma." Šepla tak potichu, že som ju ledva počula. Ouu. Tak to som nečakala. Po pravde trochu ma to prekvapilo veď odvádzala dobrú robotu či? Mala toho nad hlavu a robila všetko, bola tam dôležitá, tak prečo? A čo to vlastne pre nás znamená? Živím nás teraz len ja? Z tých 500€ budeme mať tak tri veci.
Vydral sa zo mňa nechcene prekvapený vzdych a hneď som to oľutovala. Mama sa na mňa plačúcimi očami pozrela a hneď svoju tvár skrivila do ešte smutnejšie ho výrazu.
„Neboj, to nič. Zvládneme to. Vyriešime to." Utešovala som ju. Aj keď utešovala som ju, či seba? Po pravde ani neviem, pretože to dosť veľa veci mení.
Mama sa na mňa stále smutne pozerala a zachrípnuto povedala:
„Prepáč, prepáč, že som na teba kričala." Sklonila hlavu a dala si ju medzi kolená. Vzdychla som a pohladila ju po chrbte.
„To nevadí, zaslúžila som si to."
„Nie, to nie, ja len....no, zľakla som sa." Šepla a zostala tak ako je.
„To nič, ukľudni sa, zvládneme to spolu. Poď umy si tvár a spravíme si babskú jazdu. Čo povieš? Zajtra to poriešime." Navrhla som a pousmiala som sa. Musela som sa prezentovať, že to nevadí a, že to vyriešime. Nemôže sa cítiť aj za mňa zle.

Kedysi sa ONA starala o mňa, teraz je rada na MNE.

Mama sa na mňa s nádejou pozrela a, keď videla môj povzbudivý výraz zdvihla sa a rýchlym krokom smerovala do kúpeľne.
Ja som zatiaľ čo sa umývala, pripravovala občerstvenie. Vytiahla som zo skrinky, kde vždy niečo dobré ukrývame, veľký balík čipsov a zopár keksíkov. Spravila som aj jednohubky a obidvom som naliala do pohárov rumančekový čaj. V jej izbe som rozložila na zemi deku a vankúše a doniesla som občerstvenie. Mala tam aj televízor, tak som ho zapla a vybrala som nejaký kanál na, ktorom aspoň čosi zaujímavé dávali.
Po desiatich minútach mama prišla a usadila sa ku mne. Pousmiala sa na mňa a ďakovne ma pohladila po líci. Ja som sa tiež usmiala a ukázala som na občerstvenie. Ihneď sme sa do toho pustili a za polhodinu sme mali všetko zjedené. Veľa sme sa nasmiali a náš krutý život sme aspoň na chvíľu mohli vyhodiť von z hlavy. Televízor sme ani moc nepozerali a rozprávali sme sa skôr o našich posledných zážitkoch. Mama odo mňa aj tak vyzvedala oveľa viac ako ja od nej a tak som jej vyrozprávali zážitky z delfinária a novej vysokej. Tešila sa, že som ochotná sa s ňou rozprávať, aj keď ja som sa trochu musela premáhať a tváriť sa, že sa s ňou rada o tom rozprávam. Aj tak som však musela vyberať tie dobré pasáže zo spomienok a nie tie, no ako to povedať, zlé.
Samozrejme sa ma spýtala na Matthea. Nič zaujímavé som jej o ňom nehovorila a rýchlo som zmenila tému. Ešte skôr ako by ona stila namietať. Viem, že sa to nepatrí, ale toto je hádam odpustiteľné.

Mama zaspala o 1:37. Zaspala na zemi, takže ju bude ráno bolieť chrbát, ale nedokážem ju preniesť.
Ja som si tiež ľahla vedľa nej, ale nechala som otvorené oči. Rozmýšľala som čo všetko sa deje. Čo všetko je zle, ale aj čo všetko je dobre. Nemôžem byť taká negatívna. Celú noc som nevedela prestať rozmýšľať o tom jednom, istom človeku. Vírili mi v hlave myšlienky. Veľký nezastaviteľný tok. Ani som ich však nechcela zastaviť, priala som si aby som v takom pokoji mohla rozmýšľať naveky.
Bohužiaľ naveky nebude nikdy.

UPOZORNENIE!! (povinne prečítať!)
Začínam písať nový príbeh, ktorý bude o Formule 1! 🥳 Napíšte mi do komentárov, či si myslíte, že by sa vám to páčilo alebo naopak či s tým nesúhlasíte. Naozaj budem rada, keď mi napíšete, lebo bude rozdielny ako tento, síce bude rovnako ako tento Enemies to Lovers! Aj tak však potrebujem vedieť vaše názory a ešte! Chcete mať v príbehu Charlesa Leclerca alebo Carlosa Sainza? Hlasujte v komentoch!

Prepáčte, že kapitola vyšla takto neskôr, ale mala som toho veľa a nemala som čas. Taktiež som vymýšľala ten nový príbeh, ktorý ma tak trochu pohltil a musím priznať, že sa mi tento nechcelo občas písať aj keď som niekedy mala možnosť. Ďakujem za pochopenie. Vidíme sa! <3