𝗕𝗶𝗿𝘁𝗵 𝗘𝗻𝗲𝗺𝗶𝗲𝘀

5.Kapitola

                             VANESSA
Do riti! Ten má, ale výdrž! Čo, furt chce?! Kopla som ho silno do píšťaly. Zakňučal bolesťou no nepustil ma. Rukami mi pritlačil ramená o stenu. Zabolelo ma ľavé rameno a trhla som sebou od bolesti no nevydala ani hláska. Ľavé rameno mi trochu povolil, ale len tak aby ma nebolelo. Takže mi nechceš ublížiť, ty parchant! Chcela som na neho zakričať, no zostala som ticho. Bolo to od neho ohľaduplné, no aj tak som nemala chuť mu ďakovať za to, že mi nespôsobil ešte viac bolesti.
„Ale, ale, z teba vyrástlo pekné vtáčatko.” Podpichol ma. Ja som na to nereagovala, ale jeho hlas bol ako facka. Dobre to vedel a ďalej sa uškŕňal. Nemala som kam ujsť.
Premýšľala som čo ďalej. Blesku rýchlo som ho kopla kolenom do brucha, no on sa hravo uhol a zasmial sa na mojom pokuse dostať ho na kolená. Kurva. Už som nemala v zálohe nič tak som len rýchlo dýchala a horúčkovito premýšľala. Presne mi to pripomenulo, keď sme sa kedysi dávno bili. Bitky boli pri nás obvyklé, naše mamy nerozumeli prečo sa furt bijeme, a keď sa nás spýtali čo sa stalo Mattheo niečo vymyslel a zhodil to na mňa. Ja som len nahnevane dupala nohami no nikdy som nič nepovedala. Neviem ani prečo, mohla som sa obhájiť.
Mattheo prerývane dýchal od námahy, ktorá ho stála stále ma pritláčať o stenu. Nie som najslabšia a je ťažké ma udržať. Ja som však vedela, že rozumnejšie by bolo vzdať sa. Už na začiatku bol v presile, pretože je väčší. Lenže moja rozumná časť zatiaľ nikdy nevyhrala nad tou tvrdohlavou. Nemôžem ho nechať vyhrať! Hovorila som si.
Poznám veľa bitkárských manévrov, v mojom živote boli zatiaľ dosť potrebné. Uvedomila som si, že hlavou pri mne stojí dosť blízko, tak som ho svojou hlavou buchla do brady. Počula som ako mu silno zacvakli zuby až som sa zľakla, že som mu dáky vybila.
On sa na mojom pokuse znova zasmial čo ma ešte viac frustrovalo. Nespokojne som vyfúkla vzduch a vedela som, že už nemám nič v rukáve.
Vlnela som sa pod jeho rukami ako taká húsenica, len aby som sa dostala z jeho zovretia.
Pozrela som sa na jeho ruky, ktorými mi držal ramená a všimla som si jeho pravú ruku. Mal na nej veľký hryzanec. Určite to muselo riadne bolieť, pomyslela som si a usmiala som sa nad svojím dielom. On nespokojne zavrčal a mierne pohodil hlavou do boku. Chcel aby som na neho upriamila pozornosť. Lenže to sa mu nepodarí. Viem ako veľmi chce aby som sa mu pozrela do očí a priznala svoju porážku. Ja sa mu však do jeho tmavých zlatohnedých očí nepozriem. Uškrnula som sa a stále som sa dívala na jeho pravú ruku. Určite mu to tam bude vidno minimálne ešte týždeň. Chcela by som vidieť reakciu jeho rodičov, čo by si asi pomysleli keby videli ako ho uhryzla baba?
„Pekné čo?” Nepríjemne zavrčal a otrčil na mňa uhryznutú ruku tak aby som ju videla ešte lepšie. Náhle sa mi zhnusila. Prečo sa preboha teším z toho, že som niekomu ublížila?! Odtrhla som od nej zrak a pozrela sa pred seba. Videla som iba jeho zdvíhajúcu a klesajúcu sa hruď. Pod oblečením musí mať určite poriadne svaly. Bolo to na jeho vypínajúcej sa hrudi vidno. Určite trénuje. Alebo to robí plávanie? Teraz neviem.
Z mojich myšlienok ma vytrhol hlasný vzdych. Chcela som sa na neho pozrieť, no prinútila som sa ďalej hľadieť na jeho hrudník, len jeden pohľad do jeho tváre a bol by koniec.
„Vanessa, pozri sa mi do očí.” Povedal hlbokým, prosebným hlasom. Moje meno zabolelo ako facka. Nenazval ma Nessie. Keby ma tak nazval možno by som sa na neho dokonca pozrela. Myslel si, že ak ma osloví "Vanessa" pozriem sa na neho. Prepočítal sa, pretože neznášam, keď ma tak niekto nazve. Meno Vanessa je pekné a mám ho rada, no hovorí mi tak mama, keď je na mňa nahnevaná.
„Kurva.” Zanadával si potichu sám pre seba. Zistil asi, že nepoužil dobré oslovenie. Vidíte čo všetko dokáže zmeniť jedno slovo?
„Pus-ti ma!” Precedila som cez zuby.
Trochu sa pomrvil, ale tlak na mojich pleciach nezmiernil. Mala som sto chutí mu napľuť do tváre, ale aj to by považoval za výhru. Chcela som vidieť ako sa tvári, chcela som vidieť jeho výraz. Niečo vo mne hovorilo, že ak sa len rýchlo pozriem nevšimne si to. Dvakrát som si premyslela svoj plán, ako sa mu pozrieť do tváre tak aby si to nevšimol. A rýchlo sa na neho pozrela. Nevšimol si ma, a ja som videla jeho výraz. Usmieval sa. Páčilo sa mu ako ma má omotanú okolo prsta a ako sa so mnou môže hrať. Bol ako malé dieťa čo potrebuje živú hračku.
Páčilo sa mu, že sa mu vzpieram, pretože to väčšina dievčat nerobí a okamžite sa mu podvolia. Rád bojuje, viem to. Keby som sa vzdala už by ho to tak nebavilo. No moja hrdosť mi nedovolí sa mu vzdať, aj keď by to malo znamenať, že by ma nechal na pokoji. Som na to proste príliš hrdá.
Dych sa mi konečne ustálil po boji, a mohla som zase chladne rozmýšľať. Krv mi pulzovala kdesi až v hlave a srdce mi nepríjemne búšilo v ušiach. Mattheo sa ku mne priblížil. Telá sme mali od seba len zopár centimetrov. Všade kde sa ma omylom dotkol, mi zostala vibrovať pokožka. Bol to príjemný pocit, ale moje srdce začalo zase bubnovať o dušu. Priklonil sa k môjmu uchu a pošepkal mi:
„Večne tvrdohlavá.” Trafil sa do terča. Nahlas som vydýchla. Jeho hlas znel tak melodicky tak opantávajúco, no moja hlava stále bojovala. Nechcela som sa zložiť len kvôli hlúpym slovám.
Keď pochopil, že sa nevzdám ani jeho slovám, jednou rukou mi uvoľnil rameno a chytil mi ňou bradu. Silno ju stisol a prinútil ma pozrieť sa mu do jeho hlbokých tmavých očí. Vzpierala som sa ako som vedela no aj tak sa mu podarilo zakloniť mi hlavu. Až teraz som si však uvedomila aký je vysoký. Bol o hlavu vyšší než ja a musela by som zakloniť hlavu ak by som sa mu chcela pozrieť do očí. Lenže AK by som chcela. A to je rozdiel!
Nechcela som sa mu pozrieť do očí a tak som ich zavrela. Mattheo sa nado mnou začal smiať. Z hrdla sa mu vydral srdečný smiech. Pocítila som ako pokrútil hlavou a natiahol sa ešte bližšie ku mne:
„Až tak veľmi sa nechceš pozrieť do mojich očí?” Potichu sa spýtal, so smiechom v hlase.
„Mám ich až také hrozné?” Spýtal sa stále s hravosťou v hlase no do hlasu sa mu prikradlo aj čosi iné. Vážnosť, chcel to naozaj vedieť. Chcel vedieť či ich má škaredé. Ja som nahlas preglgla. Začínalo sa mi robiť zle z jeho blízkosti, z jeho vône a celkovo z toho dnešného rána. Potrebovala som otvoriť oči, potrebovala som vidieť, kde je, ako sa pohybuje. Najväčšmi som však potrebovala vypadnúť odtiaľto.
Hrdelne sa zasmial:
„Nechceš odpovedať čo? Tak ako za starých čias.” Chcel aby som ich otvorila chcel to. Bolo to z neho cítiť. Ja som mu však nič také nechcela dopriať. Radšej by som odpadla ako ho potešiť. Vedel to. Vedel, že sa na neho nepozriem. Až prehnane nahlas si vzdychol a pustil moju bradu. Sánka ma z jeho silného zovretia bolela tak som s ňou pohýbala, konečne som otvorila oči a zasiahlo ma silné svetlo. Zrazu schytil moju hlavu obidvoma rukami a zaklonil ju. Nestihla som zavrieť svoje oči a ani protestovať, uvidela som tie jeho tmavohnedé pieskové oči. Uškrnul sa, vyhral.
„Tak čo, mám ich naozaj škaredé?” Spýtal sa pobaveným hlasom. Celé to bolo pre neho zábavka.
Keďže som mala obidve ruky voľné strčila som ho do hrude. Nečakal to a trochu sa zatackal, ale nespadol.
„H-hh.”
„Choď so svojimi očami do riti.” zasyčala som. On iba zdvihol ruky nad seba akoby sa vzdával. Teraz mu už je jedno či prehrá, stačí mu jedna veľká výhra.

Obzrela som sa po triede, a až teraz si uvedomila, že polovica triedy videla naše divadielko. Krv sa mi nahrnula do líc. Hanbila som sa za to. Bolo to proste iba medzi nami dvoma. Niektorí sa dívali či nám dvom šibe iný boli v plnom úžase. Pozrela som sa na hodiny a zistila, že náš súboj trval minimálne päť minút. Vzdychla som si a odignorovala som Matthea. Ten si tam čosi rozprával do vetra, ale nezaujímal ma. Prvý deň na škole a už som sa pobila. Čo si všetci pomyslia? Vyšla som von z triedy, dúfajúc, že ma ten šašo nebude nasledovať. Jasné, to by som mohla dúfať v inej dimenzií.
Kráčal za mnou a každým krokom bol bližšie až nakoniec bol na mojej úrovni. Tentokrát som ja, prerazila ticho:
„Čo si to vlastne odo mňa chcel?” Spýtala som sa s hmatateľným hnevom. Úkosom som sa na neho pozrela, on sa iba usmieval ako slniečko.
„Najprv som sa ťa chcel spýtať, že čo sa ti stalo.” Ukázal na moje koleno a lakte.
„Ale teraz, chcem väčšmi vedieť či sú moje oči škaredé.” Jasné. Debil.
„Vážne ti je môj názor až taký drahý?” Spýtala som sa s nádejou, že k tej prvej otázke sa nevráti. Vedel o mojich záchvatoch, no musela by som mu aj tak klamať, pretože by to potom povedal mame.
Zrazu zastavil. Ja som sa zastavila tiež, ani neviem prečo veď sa s ním nechcem rozprávať či?
„Áno, záleží mi na tvojom názore.” Odpovedal neprirodzene vážne a hlboko sa mi pozrel do očí. Jeho pohľad som opätovala. Na chvíľu bol zmätený nečakal to, no ihneď sa upokojil.
Jemu záleží na mojom názore? To je mi ale novinka.
„Tak potom ich nemáš škaredé.” Odpovedala som. Nechcela som mu povedať priamo čo si o jeho očiach myslím a odpovedi som sa vyhýbala. Jeho oči sa mi vždy veľmi páčili. Boli také hlboké, ťažko čitateľné no prenádherné.
„Ale ani pekné.” Zamrmlal si pre seba.
„Nie, tak som to nemyslela.” Zvrtla som sa na päte a pokračovala ďalej v ceste.
„Nedomýšľaj si!” Pokarhala som ho.
„Ale, neviem čo si mám potom myslieť. Odpovedala si mi dosť nejednoznačne!” Vyhŕkol. Ja som sa chytila za koreň nosa a pokrútila hlavou.
„Si ešte stále taký tupý ako predtým. A ja som si myslela, že si vyrástol!” Skríkla som po ňom. Zopár študentov sa za nami otáčalo. Nechcela som to povedať tak nahlas, no ale stalo sa. Poriadne ma už vytáčal. Zrazu sa Mattheo zastavil, ja som pokračovala ďalej. Mala som ho už plné zuby.
„Tak prepáč! Nemôžem zato, že si nedotklivka! Chcel som len ako normálny človek vedieť tvoj názor!” Zakričal na mňa a rýchlo odkráčal preč. Ja som pokračovala ďalej v ceste no zastavila som sa pri najbližších véckach. Tak. Vitajte v mojom svete. Možno už aj vidno dôvod prečo sa nenávidíme, pretože vždy dôjde k hádke! Je úplne jedno v akej sme situácii, proste vždy sa pohádame. "Najlepšie" na tom je, že vždy sa pohádame o úplnej debiline, však aj teraz to bola poriadna hovadina. No vždy ma rozčúli už len jeho prítomnosť. Najhoršie je teraz však to, že mal zase posledné slovo on! Vždy ho musí mať a to ma štve.

Noo...tak trošku dlhšia kapitolka, ale je to prvá taká väčšia hádka. Aj tak však neviem čo s nimi dvoma plánujem, pretože Mattheo nebude jediný chalan v príbehu....UPS to už som veľa prezradila.<3