𝗕𝗶𝗿𝘁𝗵 𝗘𝗻𝗲𝗺𝗶𝗲𝘀

17.Kapitola

VANESSA
Hodinu mi Pablo vysvetľoval čo mám robiť a čo sa mám učiť. V podstate som polovicu z toho prepočula, lebo som stále rozmýšľala nad Leirou.

Po hodine Pablo odišiel, aj keď som moc nechcela aby išiel, bol veľmi milý. On sa však niekam ponáhľal. Sľúbil, že sa znovu stretneme.
Cvičila som s Adirou a čoraz viac sa uvoľňovala. Tešila som sa z toho. S Adirou mi to veľmi išlo a pomaly som zabudla na to čo sa stalo.
Všetky cviky, ktoré som sa s ňou mala naučiť som vedela za dve hodiny. A potom som sa s ňou iba hrala.

Pomaly som už odchádzala, keď som z hora začula hlasné:
„KURVAA!!!" Znelo to veľmi zlomene až mnou prešla neskutočná bolesť, ktorú daný človek akurát pociťoval.
Počkať...preboha to bol... nie.
Nie! To nemohol byť on. Prosím, nech nič nie je Leire!
Pobozkala som Adiru a vybehla som v strese von. Vošla som do oddychovky. Sedela tam Ava, ktorá plakala, Madeline ju utišovala aj keď sama bola smutná, čož je nezvyčajné na takú kurvu.
Pablo tma bol tiež. Sedel, bol opretý lakťami o kolená a jednou rukou si prechádzal po tvári. Carlosa nebolo.
„Čo sa st-" Zašepkala som, no niekto ma zo zadu chytil za ruku a šepol:
„Ššš.." Stíchla som a otočila som sa. Carlos sa na mňa díval smutne, ukázal prstom na poschodie a kývol mi hlavou nech ideme do kuchyne.
„Mohol nás tam počuť." Mykol ospravedlňujúco plecami.
„Čo sa Preboha stalo?" Šepla som.
„Leira..." Začal, ja som mu skočila do reči.
„Je mŕtva?" Zadržala som dych, dúfala som, že pokrúti hlavou. Že povie nie.
„No...nie je." Nahlas som vydýchla.
„Ale asi už nebude môcť vystupovať." Smutne prehovoril.
„Ou...kurva!" Povedala som. Chytil ma za rameno a pozrel sa mi do očí.
„Choď za ním. Je mi jasné, že vy dvaja si rozumiete. Pomôžeš mu." Ukázal na poschodie. Keď však vyslovil, že si rozumieme trochu mu poskočil ohryzok, nekomentovala som to, ale vedela som, že trochu žiarli. Nevedel však čo je za tým. Prikývla som a vybehla von z kuchyne.
Zastavila som sa na prvom schode, keď som začula hlasné tresnutie dverí. Trhlo mnou, pretože už len ten zvuk bol plný bolesti. Pozrela som sa hore, kde stál Nick, ktorý prerývane dýchal.
Pozrel sa na mňa smutne. Zišiel dole a išiel do kuchyne. Pravdepodobne si urobiť kávu.
Ja som sa zhlboka nadýchla. Toto bude ťažké. Bude to jeden z jeho záchvatov hnevu, no budem ho musieť prežiť.

Pre dverami som sa zastavila. Ešte pred tým ako som otvorila dvere som sa obrnila proti všetkým hnusným slovám a násiliu, ktoré budem zachvíľu musieť počuť a vidieť a zaklopala som. Bude to ťažké tak to poviem.

„Choď do piče Carlo!" Začula som Mattheov zlomený hlas.
„Mattheo, to som ja." Šepla som. Vedela som, že sedí hneď za dverami takže ma počul.
„Aj tak choď preč." Povedal už jemnejšie. Vie, že mu viem pomôcť, ukľudniť ho.
„Theo." Skúsila som znova.
„Ako som povedal!" Zavrčal. Fajn bude to ešte ťažšie než som si myslela.
Skúsila som kľučku, bolo zamknuté.
„Bože, veď Mattheo." Povedala som trochu hlasnejšie. Začula som spoza dverí hlasný vzdych.
„Nie." Povedal.
„Ale áno." Povedala som znova. Nezačínal ma síce hnevať, no vie, že mi aj tak otvorí tak načo to predlžuje. Rozumiem mu, no nemusí sa hrať na hrdinu. Taký smútok zvládne málokto. Je to akoby ste stratili polovicu svojho srdca a tá druhá, ktorú ešte máte je aj tak zlomená. Zažila som to, znova to zažiť nechcem. Vysporiadala som sa s tým síce sama, no Mattheo to nevie.
„Kurva!" Začula som znova. A už to začína. Bude búchať do stien, ubližovať si a nadávať.
„Otvor!" Povedala som so zvýšeným hlasom, no nech ma dole nepočujú. Začula som ako sa zdvihol zo zeme a pomaly sa otáčajúcu zámku. Áno!
Stisol kľučku. Ja som tam len stála nechcela som na neho tlačiť. Pootvoril dvere, pozrel sa či som sama a nakoniec mi otvoril.
Vyzeral strašne. Podliate oči, od bolesti, rozbité hánky na obidvoch rukách do krvi, skryvená tvár a červené oči. Pozrel sa na mňa s vyhasnutými očami. Neboli to tie jeho nádherné medové oči. Farbu zmenili na sivú a neživú. Preboha, veď vyzerá horšie než dnes vyzerala Leira.
Mal vyschnuté popraskané pery, dolná pera sa mu triasla a už už vyzeral, že sa rozplače. Potiahol nosom, uhol sa mi a ja som vošla dnu. Znova som zahliadla ten bordel no väčšmi ma zaujímal teraz on. Potichu zatvoril dvere a sadol si na posteľ. Tvár si zakryl do rúk a odmietal sa na mňa pozrieť.
Sadla som si k nemu.
„No ták..." Chcela som ho chytiť za rameno, no bála som sa, že odmietne môj dotyk.
„Nie." Šepol zlomene. Ukázal svoju tvár. Pozrel sa na mňa a po líci mu stielka jedna slza. Rýchlo vstal a buchol do steny. Nereagovala som na to, vedela som, že to raz príde.
„Kurva!" Skríkol, no nie tak nahlas. Jeho hlas bol zafarbený neskutočnú bolesťou a kvôli tomu mnou myklo. Bolelo ma počuť tie slová z jeho úst. Kľudne by som si s ním vymenila miesto, len nech to nie je on kto to cíti.
Pomaly som vstala a prišla k nemu. Odsotil ma preč. To ma prekvapilo lebo to ešte nikdy nespravil.
„Nechcem. Ti. Ublížiť!" Povedal s ešte väčšou bolesťou. Pozrel sa na mňa a keď si všimol môj nechápavý výraz sklonil hlavu.
Uvedomila som si, čo som mu teraz spôsobila. Cítil, že pomaly, ale isto ma stráca. To odsotenie ma ranilo, pretože odmietol moju pomoc, no taktiež som ho rozumela.
„To nič." Šepla som a znova k nemu prišla.
„Ale áno! Bojíš sa ma vidím to!" Skríkol. Ja som automaticky o krok odstúpila, nie som na také niečo zvyknutá. Bolo to však automatické a chcela som to vrátiť, pretože som mu potvrdila, že hovoril pravdu. Bojím sa ho. Konečne som si to aj ja trochu priznala. Bol nebezpečný a hlavne v takejto situácii.
„Nie, vôbec nie." Snažila som sa to zahovoriť. On sa hnusne zasmial.
„VÁŽNE?! MYSLÍŠ, ŽE SOM JEBNUTÝ! VŠAK SOM TO VIDEL! UHLA SI SA. BÁLA SI SA, ŽE TI UBLÍŽIM!" Pokrútila som hlavu a sklonila sa.
„N-n-nie." Povedľa som nervózne. Zachrániť sa to nedalo, no ďalej som tĺkla svoje klamstvo.
„Kurva." Šepol. Na niečom sa začla smiať. Zrazu však prestal a pozrel sa na mňa tými najčiernejšími očami. Videla som ako trpí, ako ho bolí niečo. Nebola to bolesť s Leiry, no trochu, ale bolo tam vidieť bolesť z niečoho iného.
„Kurva!"Zvýšil hlas.
„KURVAAA!!" Skríkol ešte hlasnejšie. Buchol silno do steny až sa zatriasla.
„Mattheo!" Skríkla som, veď ju rozbije. Uvedomil sa a prestal. Pozrel sa na svoje hánky a uškrnul sa.
„Zaujímavé ani necítim bolesť." Ukázal mi ich. Zrazu sa mi nadvihol žalúdok. Nemusela som, to keď niekto krvácal, no toto bolo ešte horšie. Mal ich totálne podriapané a koža na nich len ovísala. Krv sa z nich valila veľkými prúdmi a kvapkala na už aj tak špinavý koberec.
„Preboha!" Skríkla som a zakryla si rukou ústa.
„Kurva veď už mi JEBE NAČISTO!" Posledné dve slová zvýraznil. Pribehla som k nemu a chytila ho za zápästia.
„Prestaň už!" Skríkla som na neho so slzami v očiach. Prehltla som žlč a niekam hlboko som zakopala strach, pretože keby chcel namieste mi môže ublížiť. Pozrel sa na mňa tými teraz už hnedými očami. Zavrel oči a prehltol.
„Ja-ja." Jednou rukou som mu pustila zápästie a ukazovák som mu priložila na pery.
„To nič...ššš." Zašepkala som a hlboko sa na neho pozrela. Trochu som sa usmiala, no len tak aby ho to ukľudnilo.
„Už je dobre." Kývla som mu a posadila som sa na posteľ. On si sadol vedľa mňa. Chcel si dať hlavu do rúk, no ja som ho zastavila. Zase sa chcel karhať, že je to jeho vina pritom za to vôbec nemôže. Po pravde bol na seba až príliš tvrdý ako vždy.
Chytila som mu tvár do obidvoch rúk a otočila som si ju ku sebe. Oprela som si svoje čelo o to jeho a zhlboka začala dýchať. Moje nádychy a výdychy pomaly začal napodobňovať a trochu sa ukľudnil. Síce bolo dosť ťažké dýchať pomaly, pretože cítiť jeho pokožku na tej mojej vo mne vyvolávalo príjemné a vzrušujúce pocity, no musela som sa prekonať.
„Ďakujem." Pomaly zašepkal. Ja som ho ignorovala a stále zhlboka dýchala tak aby som v podstate samu seba ukľudnila.

Po piatich minútach som sa odtiahla a jemne sa na neho usmiala. Rozhliadla som sa po izbe a zvraštila som obočie. Mattheo sa poškrabal po hlave, no zostal ticho a čakal čo poviem na ten bordel. Otočila som sa naspäť na neho a tvárila sa, že mi ten bordel nevadí.
Stále vyzeral dosť zbedačene tak som ho poslala do kúpeľne nech sa trochu opláchne. Ja som mu sľúbila, že na neho počkám kým sa umyje. Tak som si ľahla na posteľ a vytiahla som telefón.

Ták čo poviete? V ďalšej kapitole to bude zaujímavé nebojte sa. <3